Každý obraz má svoj rám... a každý človek má svoj príbeh

O tom, že niekedy chceme vedieť viac, ako treba

O tom, čo nevinná diskotéka pre strašidlá môže spraviť s dieťaťom.... 

Z môjho cintorínskeho pozorovania.... 

O tom, že deti vidia viac ako dospeláci - a dospeláci v tom vidia iba "detské čumenie"

Aby sa nám lepšie cvičilo :)

O mravcovi, čo si myslel, že je najmúúúúúúdrejší na svete

O deťoch a ich viere

O dnešnom dni a o strachu... návšteve Rajeckej Lesnej

O mojej viróze a myšlienkovom guľáši....

Rekapitulácia uplynulého týždňa

Ak chceš ísť na wc - zatelefonuj

O dušiach, ktoré potrebujú našu pomoc

O tom čo sa zomlelo - asi za dva dni - a bolo to maxi špeciálne

Druhý september - deň nebešťanov

Keď modlitba v živote mamy nestačí... 

O deťoch, chrobákoch, táčkach, prúseroch... a mojej maličkosti na ceste do neba. 

O indiánoch, ktorí sú už dávno dospeláci.... 

Občas tvorím, ako sa vraví: „z brucha.“ Dávam zo seba čo mi brnkne do nosa, do srdca alebo do duše. To čo sa obtrie okolo mojich uší, ale i to, čo ma „máta“, „štve,“ pretože by to mohlo byť iné, lepšie, ale nie je... 

Kto ma pozná vie, že mám dve závislosti. 

No čo pozeráte – majú ich aj tí, čo svoj život odovzdali Bohu. 

A práve o to ide.... Skúsim sa s vami o ne podeliť. 

Začalo sa to pred rokom.... teda nie celkom. Povedzme, obnovilo sa to... Začnem asi tým, že sa na našom dvore stretli dve autá: „sestry Toyoty“ – väčšia a menšia. Neplánovane. Tak ako to prináša život. Z tej väčšej vystúpil človek, s ktorým so strávila (kedysi dávno) 13 rokov a nejako sme si „sadli.“ Dokázali sme rozprávať o duši – v slobode a v pravde. No potom sme sa vzdialili kilometrami a míľami.

Aj psíkovia sa vedia pozerať na život... A ja mám dvoch... verných parťákov...  Každý je iný... a každý z nich má svoj príbeh... Tento je v podaní Dastinky

Sú dni, kedy pozerám hore... s nádejou i smútkom.... s otáznikmi i bodkami...  A potom to príde: "Vraj sadni a píš..."  a tak sa delím a zdieľam.... snáď si moje slová niekoho nájdu

V jeden večer som napísala štyri SMS. Všetky končili otáznikmi. Potrebovala som odpovede. Nutne. Pomohlo by mi to, poukladať si veci v danom dni. Lenže niekedy aj „otázniky“ môžu byť hluché. V ten večer mi hlava klesala od únavy a ja som márne čakala aspoň na malú barličku, ktorá by mi objasnila, ako začať nový deň.... No v ten večer som čakala márne. Nikomu som nestála za to, aby vzal mobil a naťukal doň niekoľko písmen....

Niekedy máte drobcov, ktorí sa trápia s výslovnosťou... no predsa túžia po príbehoch, čo im nepopletú jazyk, alebo nebudú zdôrazňovať ich "račkovane"... Je to taká  malá kamufláž.... a možno "malé kamuflážové úspechy budú viesť k tomu, že sa detváky skamarátia aj s logopédiou... Za pokus to stojí

O mačke Pouličke - ktorá sa premenila na skvelú mamu

Anjeli a deti majú niečo spolOČNÉ. 

Kto to nevidí, nech ide na OČNÉ.

/báseň pre Domču/

Ako deti naučíme, čo sa patrí a čo nie... 

občas mi v tom pomôže obyčajné básNEnie :)

... premýšľam, že nemôžem dať to, čo nemám... 

Občas sa deti pýtajú aj na to, na čo my zabúdame...

.... keď príde do triedy dievčatko z Ukrajiny....

Keď birmovka prestane byť staromódnou....