Mama - povolanie na celý život
Dnes sme sa rozprávali o svätej Monike. O tom, aká to bola zbožná žena, ako sa modlila za svojho syna a neprestala, hoci to vyzeralo niekoľko rokov na veľké fiasko. No myslím si, že toto bola iba jedna strana jej života. Skúsenosť ma učí, že ostávam iba pri modlitbe a „ukecávaní“ Boha, aby zmenil niekoho srdce, aby urobil to a to – ostávam sklamaná...
Svätá Monika – aspoň podľa mňa, bola iná. Načúvala svojmu synovi, rozprávala sa s ním, pripravovala mu jedlo, prala mu šaty a neodpovedala, keď sa jej posmieval. V jej očiach mohol čítať, že ho má rada, nech sa stane čokoľvek. Vedela, že mama je povolanie na celý život – v dobrom i v zlom, v čase, keď deti kráčajú po správnych i nesprávnych cestách. Keď mohla – zasiahla. Keď vedela, že by tým priliala „vodu do ohňa,“ svedčila tichom a prítomnosťou. Bolesťou, ktorú bolo badať v jej pohľade. A hlavne, nevzdávala sa. Bola si istá, že aj keď je to ťažké, Boh ju má rovnako vo svojom srdci ako jej syna Augustína (grobiána, drzáňa..., chlipníka) ktorého milovala a túžila, aby raz aj on našiel ten naozajstný pokoj.
Monika mala dve veľké dlane. Tou jednou mávala na nebo a tou druhou „obväzovala“ zranenia, ktoré si spôsobil Augustín svojou pýchou. Nenadávala, nesúdila... Možno vravela: „Vieš, Augustín bolí ma to, čo robíš, ale chcem, aby si si bol istý, že ťa mám rada.“
Čas – roky – ktoré boli určené na Božie ticho – a žiadny viditeľný výsledok modlitby – však dozrieval. Menil Monikino i Augustínovo srdce.
A potom prišiel deň, kedy sa sám seba Augustín pýtal: „Prečo to moja mama robí?“ Bol to moment, kedy dostáva odpoveď z neba. „Lebo spoznala Lásku a Pravdu. Lebo mama je povolanie na celý život. Môžeš robiť hlúposti, ale jej láska nikdy od teba neodíde. Tvoja mama sa učí o niekoho, kto sa volán Boh.“
Tento hlas zrazu prenikol jeho rozum a našiel si miesto v srdci. Oveľa hlbšie... ako predtým. A tak to malo byť.
Augustín vedel porovnávať život na „plytčine“ i v „hlbočine.“ Písal o tom všetkom a učil sa od svojej „nevzdelanej mamy“ . Učil sa láske.... a nachádzal pokoj.
Známe je jeho : „Nespokojné je moje srdce Bože, kým nespočinie v Tebe...“
A čo je to „spočinúť?“ Nechať sa pretvoriť Láskou, ktorá je hlboko v nás. Nedávať Bohu návody, ako nás urobiť šťastnými, nepredkladať mu svoje priania a nerozprávať o tom, čo má zmeniť. Iba s Ním byť a spočinúť. Oddýchnuť si a načerpať istotu, že On je Pánom aj tejto chvíle.... (možno ťažkej, možno bezvýchodiskovej, ale je jej Pánom)
Dnes som myslela na mamy – krstné, birmovné – i tie naozajstné - veď ich povolanie je na celý život. A dnes som myslela aj na „Augustínov“, ktorých máme okolo seba – na ľudí, „vďaka, ktorým,“ aspoň si to tak myslíme, nie sme šťastní... a priniesla som ich všetkých pred Pána....
Nebojme sa, ešte stále sme na ceste do neba.... ešte stále je šanca, že naše „ozajstné“, „krstné“, či „birmovné“ potomstvo bude sväté... Našou úlohou je len jedno: Spočinúť v Bohu – ostať s Ním a poďakovať mu, že vedie každého z nás a otvorí mu oči v pravý čas.
A ak máme mamy, nezabudnime im povedať: Ďakujem – aj tým krstným, aj birmovným... sú pre nás darom z neba. Tým si buďme ístí.
Ja začínam: Mami, ďakujem. Krstná, ďakujem, Birmovná Andrejka – ďakujem.... Kto sa pridá?
