Lienka Lenka
Na lúke pod lesom
chrobáčiky malé,
tešia sa, spievajú,
radujú sa stále.
Len Lienka Lenka lenivá
máva čudné dníčky:
„Buďte už aj ticho!
Ničíte mi sníčky!“
V postieľke sa obracia,
vraj ju bolí hlava:
„Prineste mi medovinku,“
krídelkami máva.
„Ale kdeže medovinka,“
starý roháč rečie:
„Ku potoku zaleť radšej,
tam ti voda tečie.“
„Ku potoku? Blázon starý!
Či sa tebe čosi marí?“
Zlostne gáni Lienka Lenka,
ani hrubá ani tenká,
taká akurát.
„Roháč, nie si kamarát.“
Tu svetluška s mravcom Jánom,
komár, čo je veľkým pánom,
ba i známa včielka Maja,
prekvapenie neutaja.
„Aká zlostná bodkovaná,
ešte nie je ani dáma!
Za to jazyk po kolená!
Taký ani mucha nemá.“
Bzučí, spieva bzdocha Dora,
ba aj zletí k nej do dvora.
Od vzrušenia puky puk
zamorila čerstvý vzduch.
Ani nádych, ani výdych,
Lenka hop šup skočí.
Hneď uteká do chodníčku,
keď tu potok zočí.
Na kamienku podvrtla si
jednu, druhú nôžku.
už sa v chladnej vode máča,
zapláva si trošku.
Stratila sa lenivosť,
ba i jazyk dlhý.
Bzdocha Dora – to je hosť,
čo nemá rád dlhy.
Keď sa lienke nechcelo,
zjavila sa v okne.
Hneď skočila z postieľky,
radšej v rose mokne.
A veru to stojí za to.
z Lienky Lenky
už je zlato.
Priateľov má plný sad.
Kto ju pozná,
má ju rád.
