Pravda
Pravda
Kedysi um býval umom.
Volali ho aj rozumom.
Mal ho sedliak,
starosta,
či farár v dedine.
„Učte sa,“ prosil,
„Nech hlúposť vyhynie.“
A tak um rástol.
V ľudských hlavách,
pod klobúkom,
širákom,
čiapkou,
vlasmi
i pod plešinou.
A robil našu zem,
krajšou,
inou.
Um chodil do školy
a veľmi rád.
s usilovnými žiakmi
bol kamarát.
Rástol a mocnel,
keď mali čítanie,
Vedel či povedať „áno“
a či „nie.“
Až v jeden deň sa stalo,
čo nemalo sa stať.
Vraj rozum – je starý!
Treba ho odpratať.
A zrazu: elá- olá:
Na svete
Um – elá inteligencia bola.
„So mnou sa budete mať ako v raji,“
tvári sa a ťahá z vrecka čokoládu.
„Potrebuješ radu?
Opísať bradu?
Vymyslieť zradu?
Spravím to za teba.
Skôr, ako natrieš na chlieb
marmeládu.
Písanie úloh?
Že váhaš!
Ľavá zadná to spraví.“
Umelá figúrka v počítači
sa na mne baví.
„Neuč sa!
Na čo!
Um ti netreba.
Vymýšľaj!
Nuď sa!
Buď nezbeda!
Zbojník!
Decko, čo môže všetko!
Nik ti nič nezakáže!
Ani babka ani dedko!“
Umelé prišlo,
žilo ba aj žije.
Za inteligenciu
sa všetko skryje.
Len pravda nie,
tá ostáva roz – umná.
Nevyženieš ju
ani na pole,
ani za humná....
Pravda je tam,
kde rozum prvé miesto má.
Pod klobúkom,
čiapkou,
baranicou
aj plešinou.
Je stále v ľudskom srdci
prí –tom – ná.
