Blcha Klára
Skáče blcha v kožuchu,
volá: Juchu, juchuchu.
Kotrmelec, salto, skok,
zavrtí sa v pravo bok.
Ešte mlynské kolesá.
Čo to?
Pomóc!
Nebesá.
Spadla.
Bum bác – do trávy,
ktože ju tu objaví?
Nečakala ani chvíľku,
Mravec Dodo ťahal byľku.
„Dobré ráno milá dáma,
čo tu hopkáš, takto sama?“
Preľakne sa blcha Broňa,
má sa usmiať,
a či stonať?
Robiť kotúľ?
Skryť sa skrátka?
Alebo byť kamarátka?
Vyvaľuje naňho oči.
Teraz, hop šup,
vľavo skočí.
Mravec Dodo
za ňou mieri
„Prepáčte mi,
že som smelý.“
Vyzvedá sa:
Čo je? Kto je?
No blcha si hudie svoje:
„Hop šup, hop a skok,
skočím hoc aj cez potok.“
Lenže to sa prerátala.
blcha jedna,
blcha malá.
Hop a čľup,
žblnky, žblky,
hrajú sa s ňou malé vlnky.
prvá, druhá,
tretia, štvrtá,
blcha špliecha
vodu strieka.
Za to Dodo, drží byľku.
„Vydrž čudo, vydrž chvíľku.“
Premenil ju na lávku,
poznáte tu rozprávku?
Blcha šťastná ako nik,
posadí sa na chodník.
„Prepáč, že som utekala,
ja som Broňa, blcha malá.
Juchu, juchu, juchuchu,
bývam rada v kožuchu.“
Poďakuje Dodovi,
dá mu koláč medový.
Za odvahu - diplom,
kvety.
Deň je krásny,
slnko svieti.
Blcha Broňa nie je sama,
vydala sa do neznáma.
Kamarátov nájde všade,
v lese, v poli,
na záhrade,
a potom?
Sa ku nám vráti,
veď aj my sme
Ka – ma – rá – ti.
Lienka nezbedníčka
Malá lienka nezbedníčka,
kúpila si biele trička.
„Vraj je móda už raz taká,“
vravela jej pani straka
Ba aj včielka Anabela
bzučí, že je bielej veľa.
„Pre lienky sa nehodí!
Hoď ju radšej do vody.“
„Ešte že to!“ dupe lienka
Parádnica naša.
„Budem biela,
budem krásna
chutí mi aj kaša.“
Lúčny koník na ňu hladí:
„Biele lienky majú radi
vtáci hladní, smädní, smelí
tí by ťa hneď zjesť len chceli.
Keď poletíš, na kvet sadneš,
do oka im raz dva padneš.
V bielom tričku, lienka malá.
Čušať doma, by si mala.“
Nedala si povedať,
zakryla si uši.
„Mňa tu nemá nikto rád.
Už viem čo mi sluší.“
Len čo vyšla v bielom tričku,
uvidela lastovičku.
A tá?
Poďme za chrobákom
už ho ďobe, už zobákom
naťahuje biele tričko.
Lienka kričí z celej sily.
„Zachráňte ma moji milí.
Budem dobrá, budem milá!
Kde by som sa teraz skryla?“
Starý kocúr Fičúr známy,
ochraňuje všetky dámy.
Hop a skok, k lienke mieri.
Lastovičku vidí z diery.
„Že by moja večera?
Na vôkol sa obzerá.“
Ale milá lastovička,
zmizne ako obláčik.
Kocúr myká svojou šabľou:
„Čože je to za vtáčik?“
Nevidí ho, slnko svieti.
Čo poviete na to deti?
Lienka sa už polepšila.
Vraj je dobrá, vraj je milá.
Nosí kábat s bodkami,
dostala ho od mamy.
O vrabcovi, čo chodí do kostola.
"Čvirik, čvirik, čimčará,"
pospevuje od jara.
"Čvirik, čvirik.
Bim - bam - bom,
na kostole visí zvon."
Začuje ho pani sova.
Pretiera si oči.
"Hú, hu , vrabčiak, tíško buď,
hlava sa mi točí."
Ale vrabec?
Nepočúva.
Šuchorí si perie.
Zvedavý je,
kde sa múdrosť
v jeho hlave berie.
Pani sova, najskôr pekne,
tak ako sa sluší,
no keď vrabec neprestáva,
chce mu ťahať uši.
"Pripraviť sa, pozor!" ráta.
Keď to vrabec vidí: Rata!
Už aj mieri do kostola,
a tam? Práve svadba bola.
"Berieš si ma žabka z lásky?"
"Kvák a to čo sú za otázky, ták."
kvákajú si milé žaby,
vidno že sa majú rady.
V tom k nim vrabec
štrng, brnk trieli.
"Prepáčte mi,
že som smelý.
O miestečku pre mňa,
by ste nevedeli?"
Farár sa smeje iba.
"Ty si nám tu ešte chýbal.
V kostole je miesta dosť.
Budeš čestný, milý hosť."
A odvtedy do kostola,
chodí vrabec z vesela.
Stretnete ho kamaráti,
či je piatok, či nedeľa.
