Neberte nás vážne
Neviem či to tu so mnou vydržíte, lebo niekedy to neviem vydržať ani ja sama so sebou. A dokonca to nevie vydržať so mnou ani moja mama. Len čo prídem domov a hodím tašku do kúta, už sa to začne: „Čo dnes bolo v škole? Čo ste mali na obed? A čo známky?“ Pýta sa, akoby nemala v mobile edupage, alebo ako keby bola negramotná. Ale to jej nemôžem povedať.
„Všetko okej,“ opriem sa o kuchynskú zárubňu a chvíľu čumím do prázdna. Posledné dni mám aj tak pocit, že mi nik nerozumie a nikto ma nemá rád.
Dokonca ani zrkadlo. Namiesto toho, aby som v ňom videla samú seba ako Snehulienku, pozerám sa na vyrážkovú ropuchu. „Netráp sa, to sa stáva, keď sú dievčatá v puberte,“ chlácholí ma z času na čas otec. Keď je už toho veľa, hodím naňho grimasu. Niečo ako: „A chalani sú akože od toho ušetrení? Veď sa pozri na Riša!“ Nahlas však nepoviem ani slovo. Už som sa naučila, že u nás doma sa to nevyplatí. Ak to spravíte, buďte si istí, že na vás niekto vyblafne: „Nebuď drzá!“ alebo: „Čo si to dovoľuješ!“ „Okamžite sa ospravedlň. Toto bolo už cez čiaru.“
A už vôbec sa to neoplatí povedať v triede. Učitelia o nás hovoria, že sme nemožní, unudení, komentujúci a neviem akí.... Ale to nás nevideli pri bytovkách a na ihrisku. Meníme sa na akčných, smejúcich sa a tancujúcich... No ukázať im tieto naše talenty, to je to posledné, čo by sme si priali... Potom by od nás chceli veci, ktoré by nás niečo stáli, a tým sa ,my deviataci, vyhýbame, ako najlepšie vieme.
Myslím, že sa nám darí. Pochopila to dejepisárka, učiteľka výtvarnej a ani na technike sa nepretrhneme. Len matikár a slovenčinárka nám nedajú pokoj a idú si stále svoje.
Napríklad dnes: Mrcka – to je naša učka slovenčiny – celým menom Mrcíková, ktorá zastáva názor, že čo nevieme povedať slovom, to máme napísať... a že je dôležité, aby sme sa vykecali zo svojich pocitov... a práve preto si vymyslela, že za domácu úlohu napíšeme sloh na tému: Moja puberta. Akoby to nestačilo, dala nám na to závratne málo času. Tri dni – to znamená, že to máme odovzdať už zajtra.
A ja? Nemám ani čiarku. Ale veď povedzte, čo by ste jej na mojom mieste napísali?
O tom, ako to neviete vydržať doma? Alebo o tom, že plačete bez príčiny? Že sa rehocete ako kobyla, hoci sa nič smiešne nedeje? Alebo o tom, že vidíte všetkých dospelých, ako nemožných obyvateľov planéty Zem?
A k tomu nám dnes ešte vypadol internet. Takže aj umelá inteligencia je mi na dve veci. Veď viete na aké... Privádza ma to do vývrtky. Ale musím to nejako vyriešiť.
Otvárame dvere na obývačke. „Mamí, môžem?“ Kývne hlavou a ja viem, že je pripravená zachrániť ma. Veď puberta je vlastne jedna veľká hojdačka, ktorá si s vašimi pocitmi robí čo chce.
Preto vás prosím, milí dospeláci, neberte nás, puberťákov, až príliš vážne.
