SMS bez odpovedí a vstup do psieho sveta
Zmocnil sa ma pocit „vyžmýkanej handry,“ handry, ktorá vidí len špinu a kalnú vodu.
„Bože, nie som hodna toho, aby si iní všímali môj hlas, moje prosby,“ pustila som sa s bolesťou do pokecu s Tým hore. „... nie som hodna vzťahov s ľuďmi, nie som hodna priateľov, či tých, ktorí by stáli pri mne, keď je ťažko... ale som tu, pred Tebou, lebo iba Ty vieš, prečo je to tak. Prečo to tak bolí... Prečo.... “ Dralo sa to z duše. Priam lavína emócii a samoty. Niekde v hĺbke som sama v sebe počula, ako sa pýtam spolu s apoštolmi: „Ježiš, aj ja som opustila všetko, a čo z toho mám? Aj aj od rána do večera slúžim, a „toto“ je tvoja odmena?“
Zvykla som si, že Ten hore, nevysvetľuje. Nikdy mi nič nevysvetlil. Nechal ma vytrápiť sa v bolesti a potom – akoby zasiahol a pomohol sa mi nadýchnuť....
Aj v tom bolestnom kresle samoty, v ktorom som bola ponorená až po uši sa moja myseľ oddtúlala k Jóbovi.
Rovnako ako mňa – aj jeho Ten hore poslal riešiť rébus života s názvom: „Nechápem.“ Poslal ho na smetisko, opusteného s pohľadom upretým na jeho deti, o ktorých vedel, že ich už nikdy neuvidí.
Aj pred mojimi očami sa objavili siluety tých, čo nenávratne odišli z mojich pozemských dní... Aj tých, čo sa odsťahovali... aj tých, čo sa rozhodli len tak odísť.....
Spomenula som si na Jóba, ktorému žena vyčíta do nemoty – plná hnevu na Boha, že je blázon, lebo sa modlí aj vtedy, keď mu Ten hore všetko vzal....
A znova sa predo mnou objavil obraz ľudí, ktorí mi ukazovali, čo všetko som „obetovala pre Ježiša“ – a pýtali sa, čo z toho mám, keď som ostala sama a tí čo sa vyhlasovali za mojich „duchovných súrodencov“ sa stratili v nenávratne.... neuvedomujúc si, čo robia svojimi slovami a skutkami, chrániac si vlastné mantinely, do ktorých sa snažia vtesnať Božiu Lásku.
Spomenula som si na Jóbových priateľov, ktorí existovali do chvíle, keď bol „Jób“ pre nich potrebným – keď bol bohatým, odpovedajúcim na ich potreby a hlavne zodpovedajúci ich predstavám – ako rýchlo ho odsúdili – a to nie v mene ľudí, ale hneď v mene Toho hore – a vyhlásili, že sa na smetisko dostal kvôli vlastným hriechom.
A zrazu som mu rozumela. Presne som vedela, o čom tí „priatelia“ točili... Ani neviete, ako mi to bolo všetko jasné... Chápala som jeho ľudskej samote a bolesti zo stretnutia s Bohom. Jeho istote, že bez Božieho požehnania sa nepohne ani lístok na strome. Presvedčeniu, že Ten hore nevysvetľuje, ale to neznamená, že nekoná. Že....
... že tú bolesť samoty si musí každý z nás odžiť a odtrpieť sám.... že z času na čas musí prísť vietor, aby sme – aby som – pochopila, že sú ľudia, ktorí nosia oblečenie značky „priateľ“, ale v skutočnosti sú ďaleko od podstaty tohto daru... (veď im nestojíte ani za to, aby vám odpovedali na „hlúpu“ sms. Aby som rozlíšila – kto je kto...
V tú noc mi Boh daroval čas, kedy ma moji pseudo-blízki ľudia zatvorili do klietky s konkrétnym nápisom: „Nepotrebná.“ (ak ma budú „potrebovať“ odpíšu)
No Ten hore ma nezatváral... načúval... dával mi silu rozpoznať, že treba mlčať a pomáhať aj vtedy, keď na sms-kové otázniky neprichádza odpoveď.....
Všetko je do času. A Boh si povoláva hore v každú chvíľu. A často ľudí, o ktorých hovoríme, že sú bez-problémoví.... (možno navonok. Čo z toho, že v sebe nosia dobité srdce žobráka, túžiaceho po spoločenstve všedného dňa... ale na tom nezáleží, milý svet? Však?)
V tú noc som sedela na balkóne. Nepotrebovala som vreckovky... Spoločnosť mi robili dvaja chvostíkoví spoločníci: princezná Dasty a princ Bystrík. Nepýtali sa na môj smútok, ale brali ho do svojich kožuchov. Nechali sa hladkať a nosili mi loptičky. Túlili sa ku mne a svojimi pohľadmi „vraveli,“ že ostanú... aj keď sa celý svet a ľudia v ňom obrátia proti, aj keď bude so mňa len bezvýznamná „potreba“.
Pochopila som, prečo sa to stalo:
Boh vedel, prečo dal do biblie infošku o tom, že žobrákovi Lazárovi LEN psy lízali vredy, a prečo aj pri Jóbovi hafani mali svoju úlohu. Vedel, že ak vstúpite do ich života získate niečo, čo Vám ľudia nemôžu dať....
Dostanete niečo úplne nové a iné...Stabilnejšie ako v ľudskom svete.
Ak vstúpite do života psov získate iných priateľov, než tých ľudských...
Priateľov, ktorí budú svedkami vašich zápasov bez toho, aby ich komentovali. Budú vidieť vaše slzy bez toho, aby sa vám posmievali, budú sa tešiť z každého vášho príchodu bez toho, že by komentovali vašu náladu... jednoducho len preto, že sú vaši a milujú vás vernou „psou“ láskou.... až do ich alebo vášho posledného dňa....
A Boh vedel, prečo Vám ich dal... prečo si konkrétneho psa vybral, aby žil vo vašom dome, lebo každé to štvorlabkové stvorenie je iné... a hodiace sa práve vám... Myslím, že viacerí o čom píšem... a poznáte aj bolesť zo straty štvorlabkáčov... ona musí prísť... ale ten čas, ktorý s nimi môžete byť sa nedá ničím nahradiť....
Pes niekedy nie je „LEN“ zviera – je jediný, kto chápe čo je to blízkosť– keď túto „schopnosť“ stratili ľudia....
