Maxo
Poznáte ma? Som mravec. Výnimočne múúúdry. Možno aj preto stretávam nerozumných ľudí. Napríklad včera. Okolo nášho lesného domčeka prechádzali deti a vraj: „Jéééj mravček. Aký maličký. Taký mini.“
Ja im dám mini! Som predsa maxi. Mám to aj v mene. Volám sa Maximilián. Som najtvrdohlavejší obyvateľ hory a keď mám počúvať rodičov - radšej ohluchnem.
V škole som génius. Keď ma vidí pani učiteľka Mravčica Mravcová zalomí nohami a vykríkne: „Maximilián – teba mám učiť? To radšej pôjdem hrach na stenu hádzať.“
Veď nech si ide. A hoci mi to hovorí každé ráno, ani raz nevzala lopatu a nikam neodišla. Ba práve naopak. Opakuje písmená a učí nás, kde máme písať aké „i.“
Mňa to však vôbec nebaví. Strieľam na ňu mravčie pohľady a tvárim sa, že som šéf zemegule.
„Maxooooo,“ zvýši hlas. „Už aj začni dávať pozor!“ mračí sa, ale mne je to jedno. Teda bolo. Kým z nás neochorela a musela ostať v posteli.
„Hurá, nebude škola,“ vyhadzovali sme do vzduchu čiapky.
V tom sa však vo dverách objavil riaditeľ pán Mravec Mravčipostrach. Zazrel na nás a my sme hneď vedeli koľká bije.
„Dosť!“ zahučal. „Maximilián k tabuli.“ Tak som sa preľakol, že sa zrazu so mňa stal maličký mravček. Asi takýto. „Aké „i“ sa píše v slove mravec?“ Nespúšťal so mňa oči.
„V slove mravec, mravéééc...“ premýšľal som o dušu, ale nemohol som si spomenúť. Spolužiaci sa začali uškŕňať popod tykadlá. Ale ja som sa potreboval zachrániť. „Mäkké!“ Vykríkol som a trieda sa skotúľala pod lavicu.
Mravčipostrach prikývol: „ Mh. Čo som to o tebe počul? Že si najmúdrejší mravec? A pozrime ho, ani si nevšimol, že v slove mravec žiadne „i“ nie je.“ Ak som bol dovtedy mravec čierny, od hanby som očervenel. Ale riaditeľ pokračoval. „Ty nie si taký , ako si o sebe myslíš. Múdrosti sa treba učiť. A od koho?“ spýtal sa a sám si aj odpovedal. „No predsa od dospelých.“ Prišiel ku mne a vyťahal ma za uši. V ruke mu ostali štuple, čo som používal, keď som nechcel počúvať rodičov... Skoro som sa prepadol pod zem.
„Tak to by sme mali. A neprajte si ma,“ obzrel sa po triede, „aby som tu ešte raz musel prísť robiť poriadky.“
To si veru nik neprial. A ja už vôbec nie. Prestal som sa tváriť ako niekto, kto je maxi múdry a premenil som sa na obyčajného mravca. Jediné, čo mi pripomína, aký som bol nerozumný, je moje meno: Maxo. No čo už mám robiť, keď mi ho moji rodičia dali. Veď ja dobre viem, že to urobili z lásky.
