Nevšímaví dospeláci
Ach tí dospeláci. Hoci sa tvária, že všetko vidia a všade boli, nevidia nič. A keď my, deti niečo zbadáme, iba sa na nás osopia: „Nečum toľko do toho okna a nevymýšľaj si!“
Ale nečum ako nečum. Keby boli na mojom mieste, čumia tiež. Napríklad na dub v záhrade. V lete sa mení na sídlisko. Na najvyššom poschodí býva sova ušatá menom Róza. Je to hlavná SBS-kárka a raz-dva si poradí s votrelcami z rodu myší a potkanov. Za čo jej údržbár ďateľ Dávid s červenou čiapočkou na hlave poďakuje: „Ťuk, ťuk“ – ďobne zobákom, čo znamená: „Díky,“ a pokračuje v práci. Dohliada, aby sa v dube neusídlil červotoč a iná – ako to dospeláci vravia - háveď.
Niektorí tvrdia, že pracuje zadarmo, ale keď tak nad tým premýšľam, vlastne dostáva za to stravu. Miluje chrobáky a húsenice – a zje ich skôr, ako skončia na tanieri.
No a potom sú tu veveričky – domovníčky. Naháňajú sa z konára na konár a každé ráno si dávajú rozcvičku. Desať drepov, pätnásť klikov a nechýba ani hod šiškami. Nie vždy je to dobrý nápad, pretože zobudia Dunča, čo odfukuje v búde. A pes je pes. Spustí svoje: haf, baf, hauuuu, a aúúúúú, a to znamená, že začína deň.
Na jeho áriu priletí straka Vanesa a ukazuje, čo všetko ukradla. Predstŕka sa pred ďatla a chce, aby ju obdivoval. No ten má dosť svojej roboty. V istých veciach je nevšímavý rovnako, ako – ale to už viete – dospeláci.
Vanesa je však vytrvalá. Keď nie Dávid, tak veverice. Tie, ako som spomínala, trénujú hod do diaľky šiškami. „Nezavadzaj“ – zaškrípu zubami, a keď to nepomáha... zmenia disciplínu. Vezmú orechy a poďme ho triafať tú namyslenú zlodejku....
A veru, poviem vám: je to zábava. Pretože práve vtedy popod strom prechádza starký a čuduje sa, že jeho vlastnoručne nazbierané orechy dostali nohy a vyšplhali sa na dub. Neostáva mu nič iné, iba ich znova zdvihnúť zo zeme.
Len čo sa pustí do práce.... už sa aj spoza mňa ozýva mama: „Mne sa asi niečo stane. Ach jaj. Keď si predstavím tie jeho špinavé ruky a topánky,“ horekuje. Netuší, že lezie na nervy holubovi Petrovi a hrdličke Lune.
„Asi chce mať robotu?“ zahrkúta hrdlička. „Tak nech má, “ dodá holub a puk.
V tej chvíli na našom okne pristanú dva - nie celkom voňavé darčeky.
„No prosím a môžem to ísť umývať znova,“ zatne zuby mama a zmizne v kúpeľni.
A ja? Vychádzam von, aby som pozdravila obyvateľov duba. A samozrejme pomohla aj starkému.
Zdá sa mi, že nie je dospelý. Prečo? Lebo vidí viac ako mama.
Mrkne na mňa: „Počúvaj, nemáme tu veveričky bojovníčky?“
„A na to si ako prišiel?“
„Len tak – trafili mi orech rovno do nosa.“
