Výnimočná lienka a bodky
Zastavila sa u nás Ela. Najskôr pokukovala cez plot a premýšľala čo stváram, ale potom sa rozhodla, že na mňa zavolá. Aby som vás uviedla do témy, Ela je troška zvláštne dievčatko. Má svoj svet plný fantázie a myslím si, že tancuje, aj keď spí. Jednoducho je výnimočná.
V škole jej to veľmi nejde a s niečím takým, ako „sústrediť sa“ na to, čo hovorí pani učiteľka, sa jej asi nikdy nepodarí skamarátiť, ale za to má veľké a dobré srdce.
Problém prichádza, keď sa objaví nuda. A ona sa vám objavila práve vtedy, keď poskakovala popri našom dome.
„Ahoj. Idem na chvíľu k tebe,“ hlásila spoza brány. Otvorila som jej a tvárila som sa prekvapivo. Totiž, Ela je moja tajná učiteľka. Učím sa od nej veci, na ktoré my dospeláci zabúdame. Doteraz však o tom nevie, lebo školu nemá rada. „Prišla som, lebo musíš dať na mňa pozor,“ pustila ako generál.
„Ja?“
„Ty! Lebo keď nejaký dospelák nedáva na mňa pozor, okamžite urobím prúúúúúúúúser! A potom je mama nešťastná.“Slovo prú..... zdôraznila tak jasne, že som hneď pochopila o čo ide.
„Ja som jednoducho také nemehlo. Stále niečo vymýšľam a potrebujem dozor dospelákov, alebo v škole asistentky, inak je to celé zle a všetci mi len nadávajú.“
Chápala som. A tak sme sa dohodli, že sa tomu prúúúúú... ideme vyhnúť. Okamžite si sadla do fúrika (v ktorom som dovtedy odvážala staré kvetináče) a premenili sme ho na auto, raketu, lietadlo. Dokonca sme sa stali hrdými víťazmi v Majstrovstvách sveta na táčkach, ktoré sa každý rok konajú na hody v našej dedine. Závodili sme a pracovali.
Obyčajné táčky (po slovensky fúrik, ale čo už, keď sú prázdniny a sme na dedine) sa pre ňu stali knihou príbehov, vstupom do rôznych krajín, k ľuďom, o ktorých počula, alebo si ich iba vymyslela....
Všetko bolo okej, až kým sme nenašli na steble trávy lienku. Najskôr vybuchol gejzír radosti, no o chvíľu prišli starosti. Naša lienka totiž nemala sedem bodiek, ako mávajú tie „poriadne“, ale iba šesť.
Nuž čo, problém treba vyriešiť. A riešenia sú vždy po ruke: napríklad: dokresliť bodku, ísť po fixky na textil (aby bodka dlhšie vydržala), domaľovať ekologickými farbami, aby jej to neublížilo, lebo je živá....
Začali medzi nami rokovania: Ela mala riešenia na tému: Prečo to spraviť presne tak a tak – a ja som bola oponentom, že prečo nie... Začínala byť zo mňa na prášky a menila rétoriku: „Ty jej asi nechceš pomôcť, že? A vieš ako sa jej ostatné lienky budú smiať? A možno sa s ňou nebudú chcieť ani hrať.“
Hups! Bolo mi jasné, že hovorí o sebe a že jej na tom chrobáčikovi v dlani veľmi ale veľmi záleží. V žiadnom prípade som ju nemohla sklamať.
„Keď ja si myslím, že táto lienka je výnimočná.“
„Čo???? Ako môže byť niekto výnimočný, keď nemá ani poriadne šaty???“
„Jednoducho. Možno jej bodka odišla do školy aby zachránila vetu v diktáte, keď ju nejaké dievčatko alebo chlapec zabudli napísať na konci vety. A keby tam nebola odišla, tak dostanú od pani učiteľky zlú známku. Podľa mňa,“(zaťapkala som si sama seba, že mi napadlo niečo takéto) „je to lienka s najmúdrejšími bodkami na svete.“
Nasledoval nemý pohľad na nič netušiaceho chrobáka. „Fakt. A možno nie je tá bodka na konci vety, ale je na mäkkom „i“ a mňa zachraňuje pred zlou známkou.“ Ela zovrela dlaň. „To je pravda. Aj ja zabúdam písať bodky za vetou...aj na písmená. Budeš moja lienka pomocníčka,“ vyhlásila a víťazoslávne odpochodovala.
O desať minút som už počúvala o lienkach otáznikových ale aj výkričníkových. O lienkach, ktoré sú hrdé na to, že majú pekné šaty, ale nikomu nepomáhajú a aj o tých, ktoré majú šaty výnimočné....
A počula som aj hlas mamy, ktorá hľadala svoju stratenú dcéru... Ela odpochodovala bez slova aj s chrobákom... ale myslela to dobre – našla si dospeláka na stráženie, aby nebol prúúú..... veď viete.
A teraz o tom, čo mi lekcia od Ely dala:
Tak po prvé: Tak ako ona potrebuje dospelákov, aby neurobila prú...... , ja potrebujem Boha. Hovorím Mu, aby sa o mňa postaral, aby bol so mnou, aby neodchádzal, aj keď zbabrem veľa vecí. Veď som Jeho a dávno som mu dala celý svoj život. Prosím ho, aby som Mu dôverovala, keď sa dejú veci, ktorým nerozumiem a nepoznám ani to, ako to všetko má skončiť.... Jednoducho: „Pane, zavesil si si ma na krk a dávaj na mňa pozor, aby môj život nebol jeden veľký „prú....““
Po druhé: Mať o jednu bodku menej, a nebyť dokonalý – je úplne normálna vec, aj keď to možno iní vidia inak. Som jednoducho originál a zároveň aj dar pre tento svet. Mám svoj vlastný príbeh, bojujem vlastné boje o dušu, objavujem ľudí, ktorými iní pohŕdajú a spolu s nimi aj múdrosť... Nemám patent na pravdu, a hoci sa z času na čas na tejto planéte cítim ako bezdomovec, viem, že som stvorená z Lásky a pre Lásku. (A tá nie je viditeľná v šatách, ale v srdci).
Po tretie: Bodky za vetou sú potrebné, ba priam nevyhnutné, lebo sú veci, o ktorých sa jednoducho nediskutuje. A dnes mám pred očami hneď dve:
Panna Mária je Kráľovná, je to nielen Ježišova Mama ale aj moja. (bodka) Nič za tým viac nie je (to iba v cirkvách sa vedú o tomto tajomstve nezmyselné žabomyšie vojny.)
A to ďalšie. Dnes 22. augusta pápež prosí, aby sme sa modlili za mier, pokoj, spravodlivosť. Ono to všetko začína v nás. Neexistujú žiadne ultimáta, delenie hraníc. Len mier, pokoj, spravodlivosť v tvojom srdci. Tam sa začína svetový mier. (bodka). Spomínam si na radu svätej matky Terezy: „Chceš zmeniť svet. Choď a miluj svoju rodinu.“ (bodka). Nediskutuj.(bodka) Miluj.(bodka) Modli sa a premieňaj modlitbu na službu v skutkoch. (bodka)
A po štvrté: Veľa ráz sa mi stalo, že deti, ktoré stretám sú múdrejšie ako ja. Ježiš v tom mal jasno. Bral ich do rúk a žehnal im, - z jedného obyčajného dôvodu – lebo mu to dovolili. Vedeli, že nie sú pupkami zemegule, ale tými, ktorí potrebujú pomoc „dospelákov.“ Túžim si z ich srdca, niečo natlačiť do toho svojho. (bodka).