Do neba sa treba doplaziť...
Už je to tu. Cintoríny plné plápolajúcich svetielok. Načančané ale i nepovšimnuté hroby. Ľudia využívajúci mobily, aby spoznali nápisy na náhrobných pomníkoch skôr, ako na ne položia chryzantémy či vence. Deti vykrikujúce a behajúce od jedného svetielka k druhému, alebo ešte stále držiace sa ruky mamy a nasávajúce atmosféru nekonečna. Každý si spriada svoj „životný príbeh.“
„Tu leží tvoja babka,“ šepká pani malému dievčatku v červenej bunde. „Chúďa, a to sa nemôže tam dole ani posadiť? A to tam nemajú ani kuchyňu? A kde chodí, keď chce ísť na wc. A kde sa sprchuje a umýva si zuby?“ Nasleduje zdesený pohľad malého človiečika. Je mi jasné, že pred svojimi očami vidí tmavé podzemné mesto, kde to funguje tak nejako ako tu na zemi.
„Nie, ona si už nemusí umývať zuby.“ Pokúsi sa pani o vysvetlenie.
„Aha, ona má protézu. To má na ňu taký pohár ako ty, že?“
Priznávam, že mám čo robiť, aby som sa nesmiala. Pri susednom hrobe nasleduje pokus číslo dva.
„Babka tu iba leží.“
„Leží a nespí? A to sa nebojí cintorínskych strašidiel?“ Dieťa je dieťa a ide si svoje.
Pani uznáva, že prichádza čas „namotať“ ju na niečo iné: „Poď radšej zapáliť sviečku. Si už veľká.“
„Jasné, babka, otvor oči a neboj sa. Doniesli sme ti svetlo,“ štebotá malá, ktorej sa zapaľovanie sviečok viditeľne páči a dodá. „Ja fakt nechápem, prečo ťa tam pochovali, keď si živá a vieš otvoriť oči.“
Pani nechápala tiež. Zapálili sviečky, vzala škôlkarku (a možno prváčku) za ruku a zmizla s ňou v tme. Bez modlitby. Len tak....
Ostala som sama. Uvedomila som si, že by bolo celkom fajn, keby existovalo pod našimi nohami mesto, kde by sa dali umývať zuby a žiť ako predtým. Lenže nie je. A v konečnom dôsledku to dievčatko malo pravdu. Možno tam v hroboch ležia ľudia, ktorí majú otvorené oči. Vedia že Boh je, túžia po ňom, ale nemôžu ho ešte vidieť (jedno písmenko v slove vEdieť a vIdieť – a zmení tak veľa... ). Že by to bol očistec? A našou úlohou počas týchto dní je prinášať svetlo na cestu duší, ktoré vEdia ale ešte nevIdia?
Obzrela som sa okolo. Pred očami sa mi objavil ocko. Teda jeho hrob a vianočné rozhodnutie Boha otvoriť mu bránu do večnosti.
Ďakujem za to, že som s ním mohla stráviť jeho posledné roky života...
V duchu som vnímala jeho ochrnutie, beznádej, slová, ktoré som sa dozvedela až po pohrebe.
Boli to slová bezmocnosti, - niečo o tom, že nám ničí život, že je nám na ťarchu, že sa každý deň modlí, aby sa to všetko skončilo, lebo je to veľmi, ale veľmi ťažké... Keď mi to môj známy kňaz rozprával, zatínala som zuby a päste. Nič z toho som nevnímala. Bol to môj otec a bol pre mňa darom, nezávisle na tom, či chodil po vlastných, alebo sme ho vozili na vozíku...
Dúfam, tati, že teraz to už vieš... Nikdy sme sa o tom spolu nerozprávali. Skôr som hľadala cesty, ako mu uľaviť, ako sa naučiť žiť s jeho chorobou, ako zabúdať na seba a dávať mu nádej, že všetko spolu zvládneme.... Stálo ma to veľa. Vzťahy s ľuďmi, čo si hovorili, že sú priatelia, únavu ale i zachytenie Božieho hlasu, že ak je so mnou Boh – kto môže byť proti mne?
Nebolo to jednoduché. Ale naučilo ma to, že do neba sa naozaj musíme doplaziť... dýchať svoju slabosť, nemohúcnosť, bolesť, nechať sa požierať vlastnou samotou, aby sme očistení mohli predstúpiť pred Pána.
Žiadna smrť a prechod do večnosti nie je diskotéka a ani mramorová žaba, na istom hrobe, okolo ktorého som prechádzala ma o tom nepresvedčí. Smrť je otvorenie brány, cez ktorú sa prechádza len raz... A možno len s tmavou nádejou, že tam na druhej strane je Boh, ktorý rozumie našej (nedo)konalej láske... a on vie, že niekedy aj cirkevné prikázania sa stávajú pre nás balvanmi, ktoré (nedo)kážeme uvliecť, hoci o nich kážeme a hovoríme, aké sú úžasné... Boh pozná naše divadielko – i premiéru našich vnútorných zranení, rozpadnutých vzťahov, sklamaní, porušení tajomstiev, postavených hradieb... Boh pozná a vie, prečo sú samovraždy z ľudského hľadiska jediným riešením, prečo sa niekto obesí a niekto upije k smrti, prečo sa niekto nedokáže zmieriť a hrá sa na tvrďasa ako skala....Boh nám rozumie.....
Pofukoval vetrík a príbehy s pod náhrobných kameňov vykukovali na mňa ako kapitoly z knihy... Margit si rozbila hlavu na bicykli, babka zomrela pri pôrode, Tono mal rakovinu, krstný prišiel o nohu... každý z „mojich predkov“ sa tam hore doplazil – zožieraný okolnosťami života.... „Kto vytrvá, bude spasený....“
Odľahlo mi... Nemusím vytrvať ako niekto, kto je skvelý, dokonalý, kto verí všetkému a všetkým, kto odpúšťa mávnutím zázračného prútika... Stačí ak vytrvám... a prídem. Pred Pána. Dobitá, doráňaná s istotou, že viem že On je... a že mi rozumie....
Stála som tam vo svetle malých svetielok so svojim životom. S dňami, ktoré sú mi dané... S láskou i s mojim ne(z)vládaním...., s hriechmi a samotou, ochotou robiť veci, ktoré ma stoja čas a oberajú ma o silu. S emóciami (ne)priateľstva i kamarátstva. So zatvorenými vzťahmi a strachmi... a s modlitbou.
„Pane daj, aby som sa do neba doplazila. A tým, čo sa doplazili, daj nebo. Prosím. Amen.“
Na viac som v tom dušičkovom rozsvietenom svete – nemala síl.
