O Dodovi, Hatatitle a jeho pravde
Kráčam po školskej chodbe. Je po vyučovaní a tak detváky zo Školského klubu pobehujú okolo ako myši, len Dodo sedí a netvári sa nadšene. Nuž čo, reku, prisadnem si.... Snáď mi povie, čo ho „priklincovalo k zemi.“
„Môžem?“ Prikývol a urobil mi miesto na lavičke. Ticho. „Deje sa niečo?“ Vyvalil na mňa oči. „Potrebujem, aby si mi uháčkovala koňa, môže byť aj Hatatitla, lebo môj tato ma chce asi zabiť.“ V tej chvíli som vyvalila oči aj ja. „To fakt?“
„No. Vážne. Máme ísť v stredu do Viedne a počul som ho, ako vraví, že v tom našom aute, vieš on ju volá Herka, sa všetci zabijeme, lebo ju nestihne dať do opravy, aby mu dali papier, že je normálne, vieš?“ Veľmi si prial, aby som pochopila a tak som sa snažila chápať. „Takže ty sa bojíš ísť tým autom. Aj ja by som sa bála,“ brnkla som mu na strunu. „No a preto potrebujem koňa. Lebo ak sa nám Herka pokazí, tak Hatatitla nás môže odviezť aj do Viedne. Kone sú rýchle a jesť môžu aj trávu – tá je pri diaľnici. Ak bude smädný, bude lízať rosu, alebo sa napije z Dunaja.“ Žasla som nad jeho na kompletku premyslenými plánmi. Vedel aj to, že vo Viedni je ZOO a tam ustajní svojho koňa – potreboval
už vyriešiť len jedno. Zohnať ho. A ja som sa rozhodla úplne vážne, že mu v tom pomôžem a v nedeľu mu Hatatitlu doručím... (z jediného dôvodu: aby ho otec nezabil)
Stalo sa. V sobotu som našla návod na koňa a poďme ho do práce. A dnes? Vravím ockovi: „Som počula, že chcete Doda zabiť?“ vybafla som so smiechom. „To ti čo napadlo?“ mrkol nechápavo na syna. „Akože čo? Chceš ma v stredu nasadiť do Herky a keď sa pokazí, sám si povedal, že sa všetci zabijeme. A preto aby som nás zachránil, Damiána urobila Hatatitlu.“
Založila som si ruky a potláčajúc smiech som pozerala na vyvaleného otca. Nemohol prísť k slovu. Jeho ratolesť však už stála pri mne. „Ty nie si normálny. Povedal som, že neviem, či je naše auto celkom v poriadku, preto ho musím dať na STK, a ak mi dajú papier o tom, že je okej, tak môžeme v stredu vyraziť na výlet.“
No Dodo si myslel svoje. „To môžeme aj tak. Mám Hatatitlu. Budem si veľmi priať, aby začal sám dýchať a žrať jarnú trávu a všetkých nás tam odvezie.“ Víťazoslávne odpochodoval smerom ku zmrzline...
Nuž milí rodičia, neverte všetkému, čo o nás učiteľoch vravia vaše deti. Ani my tomu neveríme. Keby sme verili, tak k Vám chodí sociálka ako na klavír: „Ozaj viete, že si nemohli napísať úlohy, lebo ocko kričí po mamke? A že ste takí rodičia, ktorí im nedávajú jesť? A že im beriete kľúče od domu, aby sa nemohli dostať do svojich izieb skôr, ako sa zotmie? Viete o tom, že nám povedia, že sme hlúpi, lebo ste to doma povedali vy? A že sa niekedy môžeme niekam strčiť?....
My učitelia však vieme, že dieťa, ktoré prichádza do školy – a dúfam, že aj vy rodičia viete, že vaše dieťa, ktoré prichádza zo školy, vidí svet v skreslenej realite. Možno v rozprávkovej, možno v emóciach, ktoré sa mu prepájajú a vychádzajú z domu, možno si vás chce získať a vysvetliť vám, že my učitelia nie sme až takí okej... a hľadá vo vás záchrancu... (ale jeho problém je niekde inde)... Ono s tou detskou pravdou je to akési domotané... Ak by som na to zabudla, určite k vám pošlem sociálku. A pamätajte – bude k vám chodiť ako na klavír :D
Prepáčte. Dnes som musela. Meno chlapca je vymyslené... ale to detské chápanie a podávanie reality sveta naozaj stojí za to...
Nám dospelákom – trocha psychológie nezaškodí, inak nám v istých situáciach budú deti vládnuť :D
