Odborníci na všetko
Keď som pred niekoľkými týždňami písala báseň o veciach a o tom, že sú veci od veci, netušila som, že aj to, čo robíme môže niekedy také byť. A že to môže byť totálne od veci. (a so životným presvedčením, že zachraňujeme svet).
Dnes na Nedeľu Božieho Slova sa mi to len znova objavuje pred očami... Ešte aj v bazéne, kde som to chcela so seba striasť. Dokonca to na mňa vyskočilo aj pri rozhovore v kaviarni....
To o čom chcem písať ( a máta ma to už viac ako týždeň) ma posúva k súcitu s tými, čo súdia skôr, ako hľadajú pravdu... a čo veria skôr, ako si „overia“, úmysel autora informácii, či skutočný dôvod, prečo ich odovzdáva iným...
Skreslené informácie - menia naše životy na karikatúry – ktoré považujeme za Božiu Pravdu a nepremýšľame... Apropó - vo chvíli, keď zistíme, že „klebetíme“ o niekom – bez úmyslu – pomôcť danému človeku, by sme v prípade, že túžime po duchovnej výhre, mali túto kapitolu zatvoriť. A ak aj naďalej objavíme potrebu „klebetiť ďalej“, vždy môžeme využiť iné spôsoby ako na to. A ak sme kresťania, a ak sa modlíme, a ak prosíme Boha – čo tak sa pozrieť na Evanjelium?
„Ak sa tvoj brat, sestra prehreší proti tebe (proti ľuďom, ktorých nosíš v srdci) – a máš na to právo a si múdrejší ako on – pokarhaj ho medzi štyrmi očami.“
Choď za ním a popros ho , aby ti vysvetlil, prečo sa tak správa, alebo nájdi dôvod, aby ste spoločne našli cestu k tomu, čo je „problémom.“ Nekrič naňho. Nelynčuj ho. Never ničomu, čo si ty s tým človekom neprežil osobne – ale ver tomu, že ak niečo robí – má na to svoj dôvod.
Nesúď ho. Alebo si bez hriechu, aby si to mohol robiť? Si si istý, že poznáš celú pravdu? Ak áno, tak ti závidím – lebo ja nie... a stáva sa mi, že si myslím, že poznám ľudí a zrazu sa niečo stane a ja chápem, že som „vedľa jak tá jedľa.“
Nuž ale to som ja... Možno sú odo mňa ľudia dokonalejší....
Páči sa mi, keď istá moja známa – odborníčka na vnútorný život človeka, definuje problém, ako „svojské nazeranie na danú situáciu.“ – každý ju vidí zo svojej strany. Ak si mama, vidíš ju z pohľadu mamy. Ak si ekonóm – z pohľadu čísel... Ak si... doplň si sám....
A čo Ježiš? Ten, kto je pokorný a má skutočne rád – vidí situáciu takú aká je – z pohľadu lásky a je presvedčený, že ak sa nejaké veci dejú, majú zmysel, hoci ho nevidíme. Nemáme právo súdiť (Ani Ježiš to nikdy nerobil), jediné právo – čo máme a možno je to aj povinnosť: „Niesť si navzájom bremená, aby sme naplnili Kristov zákon.“
Pamätám si môj čas na gymnáziu. Na hodiny na nemenovanom predmete, kedy som zúfalo pozerala na tabuľu a na človeka, ktorý sa vyžíval v písaní a v duchu som si vravela: „Tak toto teda nikdy nepochopím, to musí byť riadny magor...“ – Mala som šťastie, že som nemohla naňho písať sťažnosti, či inak sa k nemu priblížiť (alebo ublížiť).
Boh to tak však nenechal. Obaja sme potrebovali „dozrieť“ – zmeniť sa, pozrieť sa na „predmet“ z iných pozícii ako „študent“ a „profesor.“
On bol dôchodca a ja mníška. Bolo to myslím 15 rokov potom, čo som ho nazvala magorom. Zabávali sme sa na jeho fanatizme a zamilovanosti do predmetu a na mojom „bezmozgovom nič nechápajúcom flegmatickom pohľade.“ Až vtedy priznal ako veľmi som mu liezla na nervy a že keď som ho „prebodávala“ svojimi modrými očami, snažil sa ešte viac, aby sa na mňa niečo nalepilo. Keby som to vtedy vedela, ani sa naňho nepozriem... (ale nie, to žartujem)
Nakoniec sme oba prijali fakt, že sme si navzájom boli darom. Trpezlivosť a premáhanie lenivosti nás niekam predsa len posúvali... Už to môžem napísať. Pán profesor Juraj odišiel pred dvoma týždňami do večnosti... a aj keď po pätnástich rokoch od môjho odchodu z gymnázia, stal sa pre mňa vzorom človeka, ktorý si vie vážiť iných a má ich rád...
A teraz od Juraja – späť k realite. Je to teraz také módne – kecať do všetkého. Byť odborníkom na medicínu, školstvo, vyučovanie. Mať presne zadefinované, čo učiteľ môže a čo nie.... Hovoriť o učiteľoch neúctivo doma a potom sa čudovať, že decká ich považujú za „psychicky labilných“ či inak „nadaných“. Dokonca tolerovať, že si robia stávky, čo ešte môžu urobiť, aby vyskúšali, dokedy bude emocionálne odolný... a kedy už preskočia hranicu.... Vivat detské lynčovanie (a som si istá, že nepochádza z detských hláv).
Kto je za tým? Kto učí deti tejto krutosti? A čo môže vtedy robiť učiteľ? Kde sa stala chyba?
Možno len v tom, že sme uVERILI neoVERENÝM informáciám, možno len v zBABELosti(Bábel je biblicky pomotaná reč) vyhľadať učiteľa a pozrieť sa na problém rovnakou rečou...
Alebo v tom, že sa máme právo vyvyšovať nad iných. Prosím, riešme svoje životy. Riešme svoje rodiny, aby sa tam deti mali dobre. Aby si nachádzali vzťah rovnako k matke ako k otcovi. A nenechajme sa oklamať rečami...
Ježiš to aj pri cudzoložnici hovorí jasne: „Kto je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“
Želám vám, aby ste boli takí dokonalí, ako to chcete od iných...
Hauk...
„Čo človek zaseje, to bude žať.“ a v „Božej vôli je tvoj pokoj.“
