Každý obraz má svoj rám... a každý človek má svoj príbeh

Dnes sme si to užili s Dvojnožkou. Vzala nás na prechádzku, a veru bolo načase, lebo nám to sľubovala celý týždeň. Nie že by to neplnila, ale poviem vám – chodiť s mojim bratom na jednom vodítku je neskutočná otrava, ba priam tyrania. Inak sa máme radi, ale dohodnúť sa, či ísť vpravo, vľavo, pomaly alebo pobehnúť - to nám jednoducho nejde. Aj Dvojnožka je z nás na prášky, aspoň to hovorí, - ale ešte som ju nikdy  nevidela, že by si ich naozaj vzala. Možno to robí tajne....

Jedna vec je istá. Môj brat Bystrík je flegmatik a pohoďák. Čaká na Dvojnožku za každých okolností a nevyvedie ho z miery ani to, že práve okolo nás prechádza cudzí pes a krásne zapácha.

Horšie je to so mnou. Keď zacítim cudziu vôňu, som schopná vyšplhať sa aj na strom, lebo ma naplní neskutočná energia. Dvojnožka hovorí, že možno bude so mňa závodníčka, čo ťahá sane. Myslíte si, že machrujem? Ale kdeže, hovorím vám to celkom vážne. Hoci mám len jedenásť mesiacov, dokážem utiahnuť aj Bystríka. A ten, keď sa mu nechce, tak sa zvalí do trávy a ja potom musím za sebou vláčiť....

Možno aj preto u nás doma padlo rozhodnutie pre prechádzky značky INDI-VINDI. (Aj keď ja by som šla nielen na tú moju, ale  spokojne aj na Bystríkovu). Ale tá moja bola prvá.

Najskôr sme stretli maličkého človeka a div sa svete, pozdravil. Povedal: „Hav.“ Tak som mu, ako sa na slušne vychovanú kokricu patrí, odpovedala: „Hav, hav,“ a zamávala  som chvostom. Chcela som povedať niečo ako: „Čau, poďme sa hrať.“ Lenže ten malý človek sa pustil do plaču a schoval sa za veľkého človeka. Darmo mu veľký človek vysvetľoval, že som „ľudomilka“ a s každým sa zahrám (a ak mi dajú piškótu, tak ho aj oblížem), to malé stvorenie si zapchávalo uši a chcelo ísť preč.

Dvojnožka sa len usmiala, a povedala niečo ako: „Nevadí. Nabudúce. Keď troška vyrastieš, tak uvidíš, že Dasty bude tvoja dobrá kámoška.“ No tak to si ešte rozmyslím, lebo počúvať vrešťať malých človekov dá niekedy riadne zabrať aj psovi...

Potom sme vyštartovali  na zvláštnu ulicu. Asi bude v našej dedine najnovšia, lebo na nej ešte nie je asfalt, iba kamienky a diery.

A teraz sa mi nesmejte. Mala som takú radosť, že som behala ako malé žriebätko po lúke. Skákala som, bláznila som sa a zrazu hups! Nevidela som nič okrem kameňov a nejakej prípojky. To vám poviem, to bolo prekvapko. Dvojnožka sa na mňa pozerala zhora a škerila sa ako slniečko (veď viete kde) – a najhoršie na tom bolo, že som si na chvíľu myslela, že ani nemá v pláne ma z môjho zajatia vyslobodiť.

„Aha, aha,“ povedala vážne. „To máš za to, že povel: „k nohe“, poznáš iba v kuchyni, a keď vyjdeme na ulicu, tak si robíš čo chceš.“ Tak to teda klamala. Náhodou si ten povel pamätám veľmi dobre. Len nechápem, prečo by som vonku mala chodiť ako človek, ktorý z ničoho nemá radosť. Nič neobjaví. Iba ide a mračí sa, alebo telefonuje... Nuž, neostávalo mi nič iné ako hodiť na ňu psí pohľad, vraviac niečo ako: „ Okej, máš pravdu. Neposlúchala som ťa. Ťahala som, ale teraz sa už prosím zmiluj nado mnou.“ Aby to bolo, ako sa hovorí, dôveryhodné, ešte som aj smutne zabafkala: „Pomóc, zachráňte má! Lebo to tu neprežijem.“

Dvojnožka  našťastie takéto situácie rieši chladnou hlavou. Po prvé mi neverí, že sa polepším, lebo ma pozná ako svoje tepláky, a po druhé – keby sa vrátila domov bezo mňa, Trojnožka by jej riadne vyčistila žalúdok. Neostávalo jej preto nič iné, len si kľaknúť, schmatnúť ma za môj ružovo zelený obojok a vytiahnuť ma von. Trocha to bolelo, ale neprotestovala som. Naopak. K jamám na ulici som sa začala prikrádať ako  úlisný vlk. Ale robila som to iba chvíľu.  Raz dva som na toto ponaučenie zabudla.

Len čo sme vošli na poľnú cestu za dedinou objavil sa predo mnou zajac. Naozajstný obyvateľ poľa. Stál tam a čumel na mňa ako na zjavenie. Asi sme boli na tom rovnako, lebo zajaca – takého aký bol tento som ešte nevidela a tak som si sadla aj ja a kukala tiež. Aj Dvojnožka kukala, čo z toho vykukne. A vykuklo. Zrazu zaškriekala straka, zajac vzal nohy na plecia a ja som v nemom úžase kukala ako uteká. Bola som taká zaujatá tým „kukaním“, že mi ani nenapadlo utekať za ním. Nevadí, nabudúce budem o skúsenosť múdrejšia.

Medzi tým, ako sme šli, sa Dvojnožka pustila do telefonovania. Číta knihu o pápežovi a ten z času na čas (teda asi každý deň) zavolá niekomu, koho nájde vo svojom telefónnom zozname a s kým už dávno nehovoril. Bolo by to celkom zaujímavé, keby zavolal do nášho domu. Ale mal by smolu, lebo nik z nás by mu nerozumel, jedine, že by si rovno vzal prekladateľa.

Dvojnožka volala a volala, ale nik nedvíhal.... Myslím, že už jej prestáva vadiť, že je s nami sama. A my sa stávame pre ňu jej terapeutmi... A tak to má byť. Aj Boh si to tak myslel. Stvoril nás z lásky, dal nás do raja – do najkrajšej záhrady... No povedzte, bol by to urobil, keby sme boli preňho bezvýznamní? Alebo, bol by v evanjeliu napísaný príbeh o Boháčovi a žobrákovi Lazarovi a v ňom veta: „Len psy mu lízali vredy?“ Vrtím chvostíkom a zrazu si uvedomím, že môžem byť na seba hrdá. Som obyčajná kokrica s veľkým poslaním v živote môjho človeka. A budem si ho plniť tak, ako sa patrí  - tvrdohlavo a svojsky.

Ale poďme ďalej. Po stretnutí so zajacom sme vošli na asfaltovú cestu. To bola už tretia ulica z našej prechádzky. Stretli sme tam človeka s oranžovým špicom. (To je čokel, čo má zakrútený chvost, špicatý ňufák a hrdzavú srsť.) Naši páni sa pozdravili a ja som sa pozdravila tiež. No špic len vygúlil oči a čakal čo bude. Jeho pán však navrhol, že by sme sa mohli skamarátiť. Reku super nápad. A keďže jediný môj top kámoš je Bystrík a toho som si už vycvičila, skočila okamžite som vyštartovala po špicovi. Skočila som po ňom a buch. Vlastne bol to skok do prázdna.  Môj akože „nový kámoš“  sa tak zľakol, že sa okamžite teleportoval za svojho pána. Mrkla som na Dvojnožku a chcela som vedieť, čo to má znamenať. Vyzeralo to, že je ešte nedovychovávaný rovnako ako ja. No moja „človečica“ si ma nevšímala. Hovorila s druhým veľkým človekom. Po chvíli sme sa rozlúčili s nádejou, že sa možno skamarátime nabudúce. No neviem, neviem... mať takého strachopuda za kamaráta? Možno si to ešte rozmyslím... alebo sa zmierim s tým, že baby kokrice musia ochraňovať aj čoklov....

Vrcholom našej prechádzky bol potok. A čudujte sa, hoci neprší, predsa v ňom bola voda. Ale nič z toho, lebo okrem vody tam bola aj Dvojnožka a tá sa rozhodla, že ma bude držať na krátko. Ešte že som sa troška stihla vyčľapkať v mláke. Myslím, že tá čierno hnedá kombinácia farieb pristane k môjmu bielemu háru. A keď sa nik nepozeral, dopriala som si aj bodliakove náušnice.

Škoda, že naše spoločné tri kilometre sa skončili tak rýchlo, akoby ich niekto skrátil a vošli sme do dvora. Ticho som závidela Bystríkovi, pre ktorého, sa po našom návrate, začalo iné dobrodružstvo...

A keďže som ukecaná, prezradím vám aj to jeho....

Pomaličky si vykračoval s Dvojnožkou a keď to naňho prišlo, tak si uľavil. No keď vonku cikáte, tak vám nikto nič nepovie, horšie je, keď na tráve zanecháte zopár psích klobás, alebo jaterníc. Mne sa takéto veci stávajú vždy za dedinou, kým môjmu bratovi – hneď niekoľko krokov od domu a tak Dvojnožka má v mobile pripomienku: „Keď ideš so psami von, nezabudni si vziať vrecká ne ex – krementy.“ Je to hlúposť. Mala by tam mať napísané: „Keď ideš s Bystríkom von, nezabudni si vziať vrecká na tie ex-perimenty, či ako sa to volá.“ Pri mne ich ešte ani raz nepotrebovala.

Môj brat potom, čo si uľavil, si pomaličky vykračoval a oňuchával všetko, čo mu prišlo pod ňufák. Keď boli na poľnej ceste zrazu sa nad nimi objavi roj múch. „Bystrík!“ premeriavala si ho Dvojnožka a pátrala, prečo sa tu vzali a práve teraz.

Možností bolo viac: Obaja boli blízko hnojiska – ale teoreticky k nemu až tak blízko neboli. Alebo sa mohlo stať, že Bystrík skončil do nejakého „ex-perimentu,“ či ako sa to volá a to mohol byť seriózny dôvod, prečo sa tam objavili aj tie potvory.  Lenže potom by do toho „ex....“ musela skočiť aj Dvojnožka a tá si bola istá, že šla iba po ceste a do ničoho ctenou nohou nevhupla.

A pretože tie malé stvorenia si z nich začali robiť pristávaciu dráhu, obaja sa pohli svojim smerom – a nie len tak z nohy na nohu, ani z laby na labu – ale rýchlym (ako sa hovorí na dedine svinským) krokom. Domov sa vrátili po železnici.

Môj brat vie skákať ako koza. Naučil sa, že keď idú po koľajniciach (chodia tadiaľ iba vtedy, keď vlak spí v depe – teda vo svojej vlakovej spálni), nemôže sa dotýkať kameňov, ale iba dreva a tak je pre Dvojnožku zábavný. Poskakuje v rytme „Hip – hop. Hip – hop.“ Myslím, že sa to obom páči. Veď keď sme ešte neboli na svete, tak gazda, čo býval v našom dome bol rušňovodič... a tak vláčiky a koľajnice sú nám všetkým blízke. Ale aj gazda. Presťahoval sa do neba a Dvojnožka sa s ním rozpráva každý  deň... a aby ste vedeli – tak na tajnáša aj ja kukám hore, či ho niekde nezazriem. No zatiaľ sa mi to nepodarilo... Nevadí, veď ako sa hovorí: „Keď príde plnosť času, všetko sa stane.“

A stalo sa aj to, že sa Dvojnožka a môj brat vrátili z prechádzky. Našťastie predbehli všetky muchy a tak sme spolu doma iba tí, ktorí tu máme byť. Trojnožka, Dvojnožka a my dvaja kokríci chvostíkoví... Dobrú noc