Pôst a moje babky
Včera to bolo presne 66 rokov, čo si odišla tam hore. A my dve sme sa nikdy nestretli. No myslím si, že predsa sme si známe. Volala si sa Anna a čakala si bábätko. Darmo Ťa lekári presviedčali, aby si si ho dala vziať, aby si šla na potrat. Rozprávali ti o rizikovom tehotenstve a uspokojovali ťa vetou: „Veď už deti máte...“ Áno, mala si: Antona, Margitu, Marcelu a malú Helenku, ktorá bola už v tom čase anjelom, lebo zomrela ešte ako bábätko. Aj o nej poznám príbeh bolesti i nádeje... a keď bude čas, tak ho vyrozprávam.
Babi, nezlomili ťa ľudské slová, i napriek všetkému si sa rozhodla, že budeš darkyňa života.... že to aspoň skúsiš.... že slová o posvätnosti o dare života nebudú iba v tvojich ústach, ale aj v tvojich skutkoch a v tvojom srdci....
Dala si život za život... a z nemocnice si sa nevrátila. Moja mamina – tvoja dcéra Marcela – ostala sirotou a ja som sa o mnoho rokov neskôr stala vnučkou, ktorá pozná svoju babku len z rozprávania...., vnučkou, s ktorou chodili na cintorín a ukazovali na hrob so slovami: „Tu je tvoja babka.“
Dnes viem, že tam nie si. Si tu so mnou, staráš sa o mňa a vedieš ma. Šepkáš mi, čo mám robiť, a keď už celkom nevládzem, podopieraš ma, aby som spravila ešte jeden krok... a potom druhý.... učíš ma ľudí nesúdiť a nezatvárať si srdce pred bolesťou a utrpením... učíš ma prijať všetko čo príde... a v kríži hľadať zmysel všedných i nevšedných dní....
Babi, my dve niečo spolu máme – a ty to vieš.... a ja viem, že aj vďaka tebe sa tvoja sestra – a moja „babka Cilka“ stala veľkou ženou v mojom živote. Keď som bola dieťa, tak mi povedali: „Nepoznala si svoju babku. Tak táto bude tvoja.“ Ani ona nemala jednoduchý život, aj ona si prešla svojou kalváriou... ale ty vieš, ako veľmi sme sa ľúbili... bola to dobrá babka...
A ja mám tušáka – a možno sa mýlim – ale na tom nezáleží, že si „ukecala“ Pána, aby si ju vzal do neba v ten istý deň (aj keď v inom roku) ako teba.... aby sme tu mohli sláviť spolu... Je to zvláštne, plné ticha, samoty, otázok bez odpovedí... ale je to tak...
Včera sme vám na cintorín priniesli darček. Myslím, že ste sa obe zabávali, keď ste videli, ako „primněřene“ dolievame vodu do netvrdnúcej sadry, aby sme vám vytvorili na hrob dekoráciu... Ale podarilo sa.... a ja som vám to tam víťazoslávne zapratala, v nádeji, že sa tešíte, že na vás spomíname....
Babi, a dnes začína pôst... čas poznávania seba... a znova na vás myslím, lebo vy tam hore sa poznáte dokonale..., my si o sebe len namýšľame, že sa poznáme.... Stále je v nás niečo, čím prekvapujeme iných – ale aj sami seba. Necháme sa zviazať putami strachu a beznádeje. Ak nás Pán zavedie do tmavého „lesa ľudskej duše,“ panikárime a nevládzeme dýchať... Nerozoznávame pokušenie od cesty k požehnaniu....
Babka Anna, babka Cilka... toto sme my – pozemské tvory... – a často aj (po)tvory. Vy ste vytrvali.... Nedali sa ste sa pomýliť... neušli pred bolesťou ale pretvorili ju na svedectvo lásky... A ja tuším, že to chcete robiť aj v našich životoch..... a ďakujem.....
Možno môj pôst bude aj o spomínaní....
... o spomínaní príbehov, ktoré sa zamotali do toho môjho....
... a možno nebudem v tom svojom príbehu sama.....
Milí nebešťania, otvorte mi uši duše, aby som aj ja slávila v srdci niečo veľké... keď príde ten správny čas.
