Týždeň v kalendári
V škole sme sa rozbehli. Každá hodina bola iná. Inšpirujúca, rovnako ako drobizg sediaci v laviciach. Niekedy im je viac jasné to, čo sa my, dospeláci snažíme preložiť do ľudskej reči. Tak napríklad druháci. Hovorili sme o priateľstve a o láske. V učebnici majú napísané slová svätého apoštola Pavla: „Láska sa nevypína, láska sa nenadúva, láska nezávidí...“ Neostávalo mi nič iné, iba sa s nimi nad tým zamýšľať. A veru sme sa zamysleli. Napríklad som sa dozvedela, že slová: „Láska sa nevypína“, znamenajú, že láska nemá taký gombík, ako počítač ktorý mamina vypne, keď už deti majú spať a nie čumieť na obrazovku. A teda, že sa nedá vypnúť, lebo je stále. (To len my ľudia sme jej ti „gombíky“ namontovali, keď sme zabudli na jej podstatu.) Alebo inak: „Láska sa nenadúva – lebo nepapá fazuľu a kapustu, ako babka. Asi bližšie to špecifikovať nebudem. Na hodine bola z toho celkom vážna debata, pri ktorej sme došli k záveru, že „prdieť sa v spoločnosti nepatrí – lebo to nie je láskavé, iba smradľavé.“ A to teda láska nerobí. (Priznám sa, že som bola nadšená, že zazvonilo. Totiž naša debata sa spokojne mohla viesť v duchu otázky: „Kto stvoril fazuľu, keď Boh robí iba dobré veci?“ A to naozaj netuším, ako by som obhájila Pána, ktorý sa do tejto debaty dostal naozaj nechtiac.)
Okrem iného v nebi oslavoval páter Pio a zrovna v tento deň, pred viacerými rokmi odišiel do neba aj ujo Edo. Tie posledné dni pred jeho smrťou... tá sila obrátenia a ovocie spovede. Eucharistia, ktorá ho napĺňala – bola pre mňa silnou skúsenosťou. Vždy je to tak, keď zistíte, že nič na čom ste si zakladali nemá zmysel, a že ste možno v živote boli dobrými bežcami – ale bežali ste mimo. No Boží tréner – Ten Trojjediný sa vás ujme posledné dni a hodiny pozemských pretekov – a ak mu to dovolíte – vynahradí Vám to stonásobne...a ešte viac. Ujo Edo, pozdrav tam hore a dávaj na nás pozor, aby sme nebežali mimo.
......
V utorok sme boli s maminou na reumatológii. O horore, či skrytej kamere s WC si prečítajte článok, hneď pod týmto. Ale predsa niečo bolo na tom výnimočné. Prístup lekára i zdravotnej sestry. Úctivý, láskavý, taký akoby tu boli iba pre vás. A vôbec im nezáleží na tom, či máte osem rokov, alebo osemdesiat. Na druhý deň mi volali, aby som prišla po ďalšie injekcie. Mamine kosti sú riedke ako mladý les, tak ich ideme dopĺňať.
V stredu som stihla zájsť do kaderníckeho salónu – no nie sama so sebou, ale so psom. Pardón, s kokricou. Lialo ako z krhly, a to chlpaté, ušaté nechápalo, kam ho ťahám v tom nečase... Ani auto, do ktorého je zbláznená, sa jej nepozdávalo. Nuž čo, občas si aj moje štvornohé stvorenia myslia, že nám dvojnohým to zapína o dve doby neskôr.
A inak v stredu som bola fascinovaná. Herodesom. Božie Slovo ma ovalilo a usvedčilo. Bolo to tak silné, že som si zapísala poznámku do mobilu, čo zvyčajne nerobím. Vládca Herodes (deti ho z času na čas volajú Hore-bez, ale nie o tom som chcela) si myslel, ba bol presvedčený o tom, že si poradil s Jánom Krstiteľom. Mal ho síce rád, rád ho počúval, ale nepáčilo sa mu, keď mu vravel, že žije v hriechu – nuž čo jeho švagriná Herodiada bola predsa kočka, a on bol vládca – tak si asi mohol robiť, čo chcel. Či nie? Ani Herodiade sa nepáčilo, keď počula, že Ján Krstiteľ rýpe do ich nezákonného vzťahu. Využila príležitosť a vypýtala si jeho hlavu na mise. Herodes najskôr smútil, ale potom sa upokojil.
Veď čo stratil? Alebo koho? Iba nepriateľa, ktorý mu kafral do života... Ako mu bude teraz dobre...
Prešlo niekoľko mesiacov a milý (a zrejme v strachu aj veľký) vládca Herodes počul ako niektorí hovoria: „Ján vstal z mŕtvych.“ Nerozumel tomu. Veď ho dal sťať. Kto je to teda. A chcel ho vidieť...
Našla som v tomto niečo, pre mňa dôležité... a aj pre ľudí, ktorí mi lezú do života. Môžem zatvárať akékoľvek dvere zranení, môžem pred nimi utekať na odľahlé miesta, môžem vraždiť, zabíjať, vravieť napríklad, že do tohto domu viac nevkročím... môžem si zatvrdiť srdce, môžem všetko riešiť cez modlitbu... ale nepomôže mi to.
Ono sa to vráti. A mňa naplní ešte väčší strach a chaos... Lebo pravda sa oklamať nedá a nedá sa pred ňou ani ujsť. A v konečnom dôsledku, aj keď sa Herodes bál sám seba, predsa len chcel počuť a vidieť toho, o ktorom vraveli, že je to Ján Krstiteľ, čo vstal z mŕtvych....
... Ako hovorí moja sesterka: „Gény neodžabeš,“ a svoje vnútorné zranenia nezabiješ, aj keď ich potlačíš častou dovolenkou, či útekom....
Štvrtok bol pracovný. Konečne prišiel Jaro. Je to farský gazda. Niekto, kto nám pomáha v čase „núdze“. Podarilo sa mu poriadne zatvoriť bránu.... Tá elektrická je na dve veci... Aj keď by nemusela... No aj pán odborník sa z času na čas utne a potom to zvalí na zákazníka... Nemám silu to teraz riešiť, a tak ju budeme zatvárať ručne. Znova sa mi vynoril príbeh o ovčinci a Ježišovi ako dobrom pastierovi, ktorý zabezpečí 99 ovečiek a ide hľadať tú stratenú... Tých stratených mám v škole veľa. Sú veľkí i malí. Mladší i starší... ale chcem čakať a trénovať trpezlivosť, kým sa dajú nájsť.
Nie som dokonalá, občas sa mi stane, že sa v škole neodhlásim zo svojho profilu na edupage. A myslím, že to nie je iba môj problém ale aj ostatných. Nevadí mi to. Ak to vidím, odkliknem ich odhlásenie a prihlásim sa pod svojim kontom. A bodka. No práve vo štvrtok (ak sa nemýlim) mi prišla správa: „Marcelka, odhlasuj sa.“ Zábavné bolo najmä to, že bola posielaná z môjho konta, takže sa pisateľovi ani neviem poďakovať za upozornenie – to po prvé. A po druhé – obdivujem jeho námahu, napísať celú vetu. A potom ma odhlásiť – keďže predpokladám, že sa prihlásil on sám. Prečo to urobil? Čo si potreboval dokázať? Pomodlila som zaňho a prosila som, aby sa jeho srdce upokojilo a bolo milosrdné voči sebe i voči iným... Veď nik takéto veci nerobí naschvál, či?
V piatok sme mali prvé spoločné stretnutie s birmovancami. Je krásne ich vidieť, akí sú skvelí. Chvíľu dospeláci, chvíľu deti, za ich silnými rečami sa skrýva jemná – a často ustráchaná duša. Došla väčšia polovica a niektorí kukali: „To čo je?“ Nuž zlatušíkovia, čo to je a čo to bude, to budeme vidieť v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch – no verím, že nás to niekam posunie. Pre mňa osobne to bol jeden z tých „Božích dní,“ kedy som oslavovala s Kozmom a Damiánom. Vybrala som si ich kedysi dávno za svojich patrónov a to len preto, že sú dvaja – a ja som sa stále vnímala ako taký „boží grázel,“ a vedela som, že jeden svätý by sa pri mne poriadne zapotil. Oslavovali sme iba traja. Pozemšťania sa k nám nepripojili. Bol to čas, aby som si znova urobila poriadok v slovných výrazoch: „písanie“ a „odpísanie“ a aby som falošné nádeje, zahodila za chrbát. A okrem toho: Boh ma zavial do farnosti Všetkých svätých. Nuž verím, že sa aj oni pridali k nám.
Sobotu preskočím... dnes je nedeľa. Môj ocko slávi v nebi.... a my slávime s ním... A tešíme sa na stretnutie... Vďaka všetkým, ktorí na nás myslíte....
Boh vám žehnaj. M a M.
