Prečo nie ten halloween?
Sú ľudia, ktorým nevysvetlíš... Ich argumenty typu: „Veď stíhame sláviť aj jedno aj druhé... A komu by ublížilo troška adrenalínu v podobe strašidiel? A stihneme aj omšu... a ešte aj modlitbu na cintorínoch a ešte mnoho iného...“ sú neodškriepiteľné...
Nuž áno. Navonok áno... Zlo má však svoju neviditeľnú moc a tá prichádza v čase, keď to nečakáme.
Moje protiargumenty, prečo nie halloween – do dnešného večera strácali silu. Vždy sa mi zdalo, že stojím pred múrom, ktorý neviem preraziť. A okrem iného, čo by aj mníška mohla iné tvrdiť – ako to, čo hlása cirkev, že?
Darmo som pred rodičmi odhadzovala duchovné argumenty a pýtala som sa ich, či si prajú aby ich deti prežívali ešte väčšie stresy. Nič nezaberalo....
Až do dnešného večera....
Bola už tma, keď som sa vybrala na cintorín pozdraviť svätých. Kúsok od domu som stretla rodinku s fňukajúcim chlapcom. Budem ho volať Dávid.... Ešte pred pár dňami mi rozprával ako sa teší, že bude smrtkou a bude všetkých strašiť. A že to bude zábava...
No myslím, že chvíľu aj bola. Aspoň tak to tvrdili jeho rodičia. Kým sa v miestnosti neobjavila iná smrtka. Taká ozajstná a dospelácka. Dávid sa zľakol a hľadal vo virvare detskej strašidelnej diskotéky mamu. Tá si však práve vtedy odbehla... a tak tú hrôzu prežíval sám. Keď sa vrátila, skočil jej do náručia, zapchával si uši, kopal na všetky strany a chcel len jedno – aby šli domov.
Vyšli von. Dávidov strach sa zmenil na vytrvalý plač. Oči stále zatvorené. Ani svetlo v aute a upokojovanie, že to bola taká istá smrtka ako on – len sa do jej kostýmu obliekol niekto dospelý... nepomohlo.
Noc strávil v rozsvietenej izbe, zarytý pod paplónmi a držiaci mamu za ruku. A pokiaľ vládal, tak s otvorenými očami. Svoju masku chcel spláchnuť do záchoda – keď sa nepodarilo, rozstrihal ju na niekoľko častí...
Nepomohlo ani otcovo povzbudzovanie (ak to vôbec povzbudzovanie bolo), že je už veľký a nie je žiadna baba, aby sa bál niekoho, kto je prezlečený v kostýme... Výsledkom bol ešte väčší plač a bezmocnosť.
Večer sa na cintorín ísť muselo. Nemohol ostať doma sám a tak cestou po ulici celá rodina bojovala s ustráchaným chlapcom....
Nuž hold. Halloween je „vraj super“– aj strašenie, kým niekto nenastraší vás.
V tú chvíľu som videla ako sa odvážny Dávid zmenil na zahanbené dieťa, ktoré nevedelo čo so sebou. Otcovo „povzbudzovanie“ ho ponižovalo....
Dobre vedel, že sa nemá báť, ale jeho duša hovorila niečo iné. Nevedel to ovládať a tak sám seba presviedčal, že sklamal toho, koho najviac ľúbi... (svojho ocka)
Kráčanie po ulici iba zväčšovalo jeho paniku....
Milá rodinka – nechcem byť protivná – ale aj kostol dnes stihli – tak slávili oboje.
Sklonila som sa k Dávidovi: „Ak nechceš ísť na cintorín, môžeme ostať chvíľu na ulici a počkáme na tvojich rodičov, čo ty na to?“ V tej sekunde som držala jeho malú ruku vo svojej. Myslím, že aj dospelákom odľahlo...
Odišli a malý iba tíško fňukal. Objala som ho, zdvihla do náručia... bez slova... Nechala som, nech zo seba dáva svoj nevypovedaný strach, nech vníma blízkosť svetla...
Ak máte v živote „niečo, čo nezvládate“ a iní sa vám smejú, lebo pre nich je to malina, je to to posledné čo potrebujete... Zúfalstvo je vtedy po ruke...
Začala som načúvať Dávidovi... nechala som si vyrozprávať príbeh a brala som ho seriózne vážne.... bez sarkazmu..... ľahšie sa mu dýchalo....
Riešil, čo bude robiť, aby nemusel chodiť okolo cintorína. Našli sme inú trasu. Čo na tom, že je o trošku dlhšia. Ešte že naša dedina má viac ulíc....
Rodičia poďakovali. Malý im hneď oznámil, že odteraz bude na autobus chodiť inou cestou. Rozlúčili sme sa a ja som premýšľala nad tým, či táto „oslava“ v živote malého krpca naozaj stála za to.... Predpokladám, že v ich spálni sa bude znova svietiť celú noc....
Tak čo smrtky a vy čo sa polievate akože krvou, máte zo seba dobrý pocit? Lebo sú okolo vás tí, čo ho nemajú....
