Tati, tak všetko naj
Tak tati, všetko naj....
dnes máš narodeniny pre nebo. Desiate. A my ti namiesto kytice kvetov a potriasania rukou, zapaľujeme sviečky a hovoríme o tebe s Bohom. Odišiel si ako „prieskumník“ našej "family" tam hore, a ja len tajne dúfam, že využiješ všetky dostupné nebeské prostriedky, aby sme tam prišli raz aj my.
Túžim po tom, aby si nás objal, keď budeme prechádzať bránou večnosti a tajne sa teším na tvoje slová: „Som na teba hrdý. Veď to pozemské putovanie nebolo jednoduché. Ale teraz prišiel tvoj čas: Vojdi do radosti toho pravého a nefalšovaného Pána. A neboj sa. Tu už je len dobre.“
Tati, pozerám na tvoju fotku. Poslednú, čo sme stihli spraviť tu na zemi. Rozprával si mi o klade a o čiernych vtákoch, ktorí na nej sedia. Tú kladu si nevládal odvaliť, ale vedel si, že ten čas, kedy sa uvoľní sa už blíži. „Potom tí vtáci odletia a ja pôjdem cez tie dvere, čo sú zavreté.“
Neverila som. Nechcela som rozumieť. Lekárske prognózy boli iné. Mal si byť predsa z „najhoršieho“ vonku, či?
Nepočúval si ma. Moje reči o tom, že ešte dva dni a doberieš v infúziach antibiotiká a v piatok si ťa vezmem, boli iba hrachom padajúcim na stenu. Tak veľmi som túžila, aby boli pravdivé a aby sa moja vlastná bezmocnosť premenila na silu... Veď vozík a nanipuláciu s ním (aj s tvojim nie príliš ľahkým telom) som už mala zvládnutú.
Niekoľko dní predtým, ako sme hovorili o klade si prijal si pomazanie chorých. Čo na tom, že si mal svoje "chvíľky."
V jeden okamih si s nami rozprával s jasnou mysľou a potom akoby uťalo – niečo alebo niekto ťa vťahoval do iného sveta.
OP (tak sme volali nášho kňaza) vyšiel z tvojej izby s úsmevom a s vetou: „Zvládol to.“ A keď sme sa na chodbe zvrtli, aby sme sa obaja zjavili v nemocničnej izbe, mrkol si na mňa a dodal: „Daj mu cigaretu, mal to so mnou ťažké.“ OP sa smial. Pripomenulo mu to jeho mamu, ktorá už tiež dáva na nás pozor z neba.
Myslím, že v tom čase by ani cigareta nikomu nepriniesla pokoj a požehnanie... Boh rozhodol inak. Čakalo ťa ÁRO v Trenčíne. V noci si začal odchádzať ale lekári sa rozhodli, že ťa zachránia...
18. decembra večer, sme boli za tebou. So strachom a s malou dušou... omotaní bezmocnosťou a smútkom. Šepkala som ti, že si skvelý otec a tebe po tvári tiekla slzy. Nemohol si už vydať hlas, no tvoje oči hovorili za všetko.
Modlili sme sa modlitbu, ktorú si v čase choroby mal každý deň na perách, a o ktorej potom Pali hovoril aj na pohrebe. (Ach Pali, prosím daj aj na neho pozor - a raz, keď príde jeho čas - otvor mu tú "kladu" s radostným Pánom... Veď vieš, že sme sa spolu stretli... )
V tej modlibe si prosil, aby si nemusel zomierať sám, aby bola Mária s tebou, aby ťa vzala do neba.... Nevládali sme byť pri tebe dlho, no boli sme si isté, že Mária je s tebou a urobí všetko, o čo ju prosíš. Bol si do nej zaľúbený... vy dvaja ste spolu stále niečo mali... Líštia v Sedmerovci – socha – bol myslím tvoj verejný začiatok. A potom – počas toľkých rokov choroby – každý deň tri ružence.... – ako dar pre Ňu. (a viem, že aj za mňa).
V ten večer sme prišli domov. Obe ticho a každá so svojim smútkom. Mala som obavy o dostatok, či nedostatok inzulínu... ach tá naša krehká mamina... veď vieš.
Vyšla som na chvíľu do podkrovia. Kľakla som si a modlila sa ruženec Božieho milosrdenstva. Za teba, za tvoj prechod. S dôverou. So slzami. S otvorenou dušou i srdcom... Pri obraze, ktorý si ma "vybral" skôr, ako som ho objavila ja.
A znova som vnímala, že ma Boh počúva, a že sa chystá veľká vec. Že klada padá na zem a otvára sa brána Božieho kráľovstva. Pre teba. Bolo 19: 50, keď telefonovali z ÁRA, že si odišiel o 19:44 do večnosti. K Márii a k Ježišovi. Ty môj ocko, ktorý sa o mňa staral. Ocko, ktorý sa pýtal na dôvod sĺz a keď si mohol, urobil všetko preto, aby sa vyriešili aj také situácie, ktoré som ja už vzdala. S úsmevom hovorím, že odvtedy som niekoho takého ako ty, (myslím tým pozemšťanov), nestretla... (hehe – moja diplomovka, že?). A hlavne sa učím, nehľadať ho...
Po tvojom pohrebe som dostala knihu, kde bolo písané, že 18. 12 bol sviatok Panny Márie, ktorá odprevádza duše z očistca do neba. Mala som „vymaľované“ a vedela som, že my dvaja už nikdy neprestaneme byť parťákmi, len spôsob, akým budeme komunikovať bude iný....
A viem aj to, že Vianoce budú iné. Tiché. Bolestné. Smutné a plné nádeje. Nebudú o tom „krpatom Bohu v jasličkách,“ ale o „Pánovi, ktorý spravuje ľudský život a otvára bránu večnosti.“
Dnes volal Janík. Povzbudzoval a hlavne pripomínal, že myslel na teba pri svätej omši. Stretli ste sa aj tu na zemi... Asi tak viac „nepoznaní“... no dnes viem, že si ho spoznal... A pripomenul si mu, aby nás nenechal samé. Že má aspoň jednu ruku a môže telefonovať... Bolo to milé, tiché, načúvajúce... a tak ti v túto noc ďakujem, tati. Je mi jasné, že si ukecal Boha, aby sa po mnohých rokoch vrátil do môjho života a prežíval so mnou ľudskú kalváriu. Je Šimonom i Veronikou... Stojí ticho pod krížom a modlí sa... Dnes bol jeho skutok dôkazom ľudskej lásky. Vďaka.
Tati, verím, že do neba to máme bližšie ako „ďalej.“ Tento rok sa k tebe presťahovala teta Gita, Peťo zo Sedmerovca, Veronika z Ilavy, Ondro z Omšenia a včera aj "pani kostolníčka Magda...." Prosím, pozdravuj ich.
Vieš tati, som si istá, že sa čas nášho smútku i spomienok kráti. Šepkaj nám, čo máme robiť, aby sme boli pripravení aspoň tak – ako si bol pripravený ty. Ľúbime ťa - tvoje Marcelky (tu i tam hore). Ale to už vieš.
