Začalo sa to pred rokom
Kým on žil naplno každý deň, ja som si vďaka sklamaniam a zradám vytvárala „múr“. Neviem, či nárekov, alebo nádeje. S opatrnosťou som otvárala dvere do svojej duše... Iba niektorým. Padala som a vstávala. A kdesi v diaľke som cítila prítomnosť toho, ktorý bojoval o každý deň svojho života... On mal vždy otvorené... už len vďaka tomu, čím si prichádzal.
Bolo to obdobie „kefovania“ a „očisťovania“. Boh búral moje predstavy o ľuďoch, čo si vravia „zasvätení“, učil ma mať prázdne dlane a zasväcoval ma do umenia, ako na to, aby v srdci býval ON. Ponáral ma do samoty, tmy a bezradnosti...No ukazoval mi, kto v skutočnosti som a aká som pre neho výnimočná.... Dával a bral... Bral a dával... – áno, aj takéto sú Božie ruky... učia nás indiferentnosti... niečomu čo sa dá zhrnúť: „Ak je to takto – je to fajn, ak je to inak – tiež je to fajn. Najdôležitejšie je to, že Ty, Pane, si v mojom srdci.“
Koncom novembra zavolal majiteľ väčšej Toyoty a vyrozprával mi, čo sa deje: ... recidíva... prišiel o pravú ruku... že liečenie.... a že by rád niekam ďaleko, kde by ho nik nepoznal.... že by sa medzi nami aspoň na pár dní mohla zmenšiť tá kilometrová vzdialenosť.
V tú noc som sa smiala i plakala zároveň. Bol to dar svetla do tmy. Dar, ktorý prichádza, keď všetci stoja vo vašej blízkosti – a predsa nie sú vám blízky. Dar, ktorý odsúva strach a otvára človeka pre objatie – nezávisle na bolesť, či radosť... V ten čas vo mne tá radosť zvíťazila. No presne po siedmych dňoch sa rozplynula. Stačil krátky telefonát s posolstvom: „Rozmyslel som si to....“ Bolo to ako pád do priepasti so zaťatými zubami, kedy si v procese padania dole opakujete jedno a to isté: „Bude to dobré... Boh vie, prečo je to takto.“
A vedel.... Začiatkom apríla ďalší telefonát. Tentoraz s prosbou o nocľah... aby sa mohol väčší toyoťák premiestniť do kúpeľov... Prišiel. V tichu a v radosti... čo na to, že nemal jednu ruku...mal oveľa viac... chápajúce srdce... Čo na tom, že má titulov pred menom i za menom, stačil mu koberec aby si naň sadol a vstúpil do spoločenstva nášho zverinca... Čo na tom, že je pre niektorých „kripeľ“- v obývačke obetoval Eucharistiu. S úctou a láskou....
A keďže si cestou k nám stihol na benzínke natrhnúť gate... ešte v ten večer sme „pálili“ na lov nových... Zabávali sme sa, smiali, robili šoky pracovnému personálu... A mne sa zdalo, akoby čas, ktorý sme medzi sebou boli odlúčení, odišiel do nenávratna...
Keď už konečne boli gate v taške, zastavili sme sa na Skalke, v tme, pri kríži, s nádychom svätých, čo v pustovni srdca hľadali Boha... Zastavili sme sa, aby sme sa ponorili do modlitby. Bolo mi jasné, že si mám (ako to hovorí Ján z Kríža) pamätať vôňu tej chvíle, lebo bola vzácna...
Na druhý deň ráno, po svätej omši sme na chvíľu ostali sami... „Buď sama sebou. Začína sa niečo, čo nie je jednoduché. Ale Pán tomu rozumie.“
A začalo.... niektorí tušíte, niektorí viete.... Zajtra to bude rok, čo padli v našom dome, tieto vety.... a hoci im nie celkom rozumiem, musí mi stačiť, že Pán tomu rozumie.
Nemusím tomu rozumieť ja, možno len chce, aby som bolesť a sklamanie, ktoré nosím, darovala znova jemu. Aby ho mohol premeniť.... Aby..... (ja neviem)....
Ale o tom vám napíšem nabudúce... (ak chcete).
