Cintorínske listy
Môj otec je už pomaly 10 rokov v hrobe. Odkedy odišiel sme zmenili miesto nášho pokecu. Už
to nie je kuchyňa, ale cinotrín. A keď nie cintorín, tak parkovisko alebo akákoľvek situácia, v ktorej si neviem dať rady.
Som si istá, že on to vie a vie skvelo usporiadať veci tak „aby som to prežila.“ Nemusím sa pred ním na nič hrať. Pozná ma a vie, čo treba urobiť, aby som „vyštartovala“, ale aj to, aby som sa ospravedlnila. Je predsa tatko. No nie?
A okrem toho – už nie je obyčajný. Je vzácny – neviditeľný – a hlavne vie, čo ako skončí skôr, než ja. Takže kým ja tu fňukám, trápim sa, plazím sa a hľadám odpovede na veci tohto sveta, on sa mi to snaží vysvetliť. Len škoda, že som hluchá (ale to už viete).
Dnes som celý deň počúvala o tom, ako môžeme pomôcť dušiam v očistci. Samozrejme, že som všetkými desiatimi za. Veď mám načítané a napočúvané aj to, ako sa duše správajú k tým, čo im pomohli – nuž mať priateľov je priateľov v nebi – poviem vám – je skvelé.
Lenže ja som aj zvedavá...
Dnes cestou k otcovmu hrobu som sa ho pýtala, či som aspoň troška pomohla dušiam z očistca. Mala som túžbu dostať „spätnú väzbu“. A možno aj akési „potľapkanie po ramene,“ že vidí, že robím čo naviac viem a na čo mám silu... aj keď to nie je na sto percent.
No môj tatko mlčal. A tak mu vravím: „Vy nebešťania ste originálni. Tak si prosím písomnú odpoveď. Amen.“
Len čo som pristúpila k jeho hrobu zrazu sa pomaly, jemne v rytme vánku začal znášať list – nie síce ten poštový ale z lipy – v tvare srdca a dopadol na náhrobný kameň. Usmiala som sa a pozrela pred seba. „No vidíš, že to ide. Nie som o nič múdrejšia, ale mám aspoň list.“
A potom to šlo ďalej. Pri modlitbe ruženca som si všimla, že cintorínsky kríž je obkolesený dvoma veľkými stromami s rovnakým názvom: lipa. No kým jeden bol oslobodený od listov, ten druhý ich ukazoval vo svojej plnej kráse. Boli žltozelené, žlté, žiarivé... jednoducho jesenno ukážkové.
Napadlo mi, že aj my sme také listy na stromoch. Niekedy sa cítime zoschnuté, zničené, odvrhnuté, sklamané – jednoducho bez života... a potom príde čas, keď žiarime.... O tom je život. Je čas radovať sa a čas plakať.
Niekedy sa môžeme vymodlievať, ale ak náš duch nie je pri Bohu, nevidíme seba samých v tom pravom svetle. Možno sa modlíme veľa a do tohto času dávame aj emócie, ale naše srdce je ďaleko od Pána.
A niekedy stačí krátko a s Ním.
Dnes som ružencovala. (Robím to vždy, keď premýšľam nad tým, či mám niekoho poprosiť o pokec alebo to ešte stále dávam sama. )A pozerala som na kríž... ktorý pre nás na ňom trpel... pre nás na ňom zomrel... .... Ktorý štedro dnes rozdáva naše modlitby... a vymieňa ich – berie hriechy duší z očistca a dáva im nebo...
Nie, tati, už nechcem odpoveď. Keď budem zomierať, chcem prekvapko. Chcem vidieť tých, ktorí aj vďaka môjmu malému „pričineniu sa“ sa môžu, rovnako ako ty, tešiť s Pánom.“ Znova si ma niečo naučil... dal si mi poznať, že nemám do neba posúvať len seba – ale aj iných. Vďaka za dnešný objav....
