Indiáni jedou
Pamätáte si, aké boli vaše detské hry? Ja áno. Dokonca som patrila do indiánskeho kmeňa (zabite ma, neviem ako sa už volal) ale pamätám si aj to, kto bolo jeho náčelník a jeho členovia. Stanoviť pravidlá, vyhľadať vo Vinetuovkách mená, bola pre nás vážna práca... A potom sa všetko akosi zmenilo a detstvo sa stratilo.... Rozleteli sme sa do sveta.
Mysleli sme si, že je pred nami, no veľmi skoro sme zistili, že bol v nás. V našich túžbach, v láske, v tajomstvách, ktoré sme sa rozhodli premeniť na realitu. Že? Peťo, Táňa, Janka, Ela... a ja neviem kto ešte.. Teda viem, Pey-šah-vakan, ktorú som nasledovala....
Pred niekoľkými mesiacmi som od človeka, ktorý nám daruje dobro a napriek všetkej svojej múdrosti, si nesie v sebe postoj priateľa, odborníka, dostala nápad: „Bol som v Indii. Viete mi uhačkovať indiánku?“
Na háčkovaní je úžasné práve to, že človek niečo tvorí a ani sám nevie aké to bude. (Ale o tom som písala už v blogu predtým) A tento čas háčkovania bol o to zaujímavejší, že som sa mohla vrátiť do detstva... Aspoň v myšlienkach nájsť to detské bezpečie kmeňa so slovenským názvom: Desať malých medveďov (Alebo trepem??? – Peťo oprav ma) a žehnať a modliť sa za ľudí, ktorí mi boli v istom čase oporou.
Peťo – náčelník sa odsťahoval do Írska (píšem pre zvyšok bandy – ak to teda neviete). Má rodinku s deťmi a má rád vinič. V poslednom čase sa hlási, keď je v Skalke – v ich malom domčeku, ale pravdu povediac – ešte sme sa nestretli – lebo ako sa tu dostáva do módy výraz „furt dačo,“ – tak v tomto prípade je pravdivý. Snáď sa raz stane zázrak a obaja odhodíme to „furt dačo“ za „konečne sa vidíme.“ Myslím, že svojim „babám“ a malému synátorovi už stihol porozprávať o našom kmeni, len si nepamätám, ako to skončilo.
Sitonapaki – Táňa – si v tomto období ťažko tancuje v Prahe. Sama prechádzala náročným obdobím a teraz prišla o mamu. Jej ocko na tom tiež nie je veľmi dobre. Banda, nechcem byť protivná, ale myslím, že nás potrebuje... Snažím sa s ňou hovoriť, no nie vždy sa nám podarí spojiť. Mimochodom – má nové priezvisko: „Zítková“ a synčeka s krásnym menom Honzík. Ja to to dieťa – my spolu niečo máme... (ale o tom až osobne) – ak – ako som už vyššie povedala, odhodíme to bláznivé „furt dačo.“
Nuž Janka Vaňka ( to meno furt neznám) hľadá samú seba v Hodoníne. Robí čo vládze a snaží sa, aby jej život i život jej dvoch chlapcov mal zmysel... Len Facebook mi o tebe, z času na čas niečo prezradí... Poviem vám, že aj v tomto prípade funguje to „začarované“ slovíčko: „furt dačo“ – a tak aj keď sa objaví v Prejte – no nevidíme sa....
Ela (fakt netuším, či máš FB), ale pri tvojich povinnostiach a vitalite života si netrúfam povedať, či by si ho aj stíhala čítať... je také tornádo. Raz ma prekvapila v Tescu a keďže ja si vôbec tváre nepamätám, takže sme sa zoznamovali nanovo. Hanbila som sa celé tri dni... ale čo už... Nie všetky dary v živote nám nadelí Pán, že?
No a ja... ako uvidíte vo videu, naučila som sa háčkovať... Deti ostali mojou láskou, len v mori života naozaj nešlo to vždy tak, ako som si to priala. Po dlllllhom čase v Michalovciach.... a kraaaaatučkom v Ivanke pri Dunaji, som zakotvila v tej malej chalúpke, kde sme posledné prázdniny pred mojim odchodom do kláštora organizovali tábor... Pamätáte si to? Ja áno. A práve z tohto „táborného“ miesta Vám teraz píšem... , že som dnes myslela na vás... že vnímam aspoň z diaľky vaše príbehy... a že sa teším z toho, že ste.
Vôbec nevadí, ak životy nejdú podľa našich vysnívaných predstáv... Dôležité je nevzdávať sa a ísť ďalej... tak ako to robili indiáni... A byť za to všetko vďační....
Indiánka je dohačkovaná... A ľudia môjho detstva zrazu žijú v mojom srdci....
Že by sme fakt odhodili to bláznivé a moderné „furt – dačo?“
A možno sa mi tu podarí dať aj videjko :)
https://youtube.com/shorts/dkBtxMbcchU?feature=share
