Tučný prst
Bolo to v septembri. Škola fičala v plnom prúde.
Stála som pri lavici a rukami som sa o ňu oprela. V tom sa jedna piatačka dotkla mojich prstov. „Máte ich také hrubé.“ Prikývla som. Občas prídu dni, keď mi aj spuchnú. A potom ich vystriedajú iné – a vtedy sú okej. Je to náročné porozumieť mojim prstom.... Volám ich "strácačky prsteňov."
Jedného dňa som došla k presvedčeniu, že bolo dosť strácania a vzdala som sa všetkých prsteňov.
Až na jeden. Trpím, keď si ho nemôžem dať dole a tlačí ma. A obávam sa, že oň prídem, keď sa prsty rozhodnú odpuchnúť... Ale je môj. A dovolím mu, aby mi „zarástol aj do spuchnutého prsta.“ Je to ruženec, ktorý som dostala od rodičov na osemnáste narodeniny. Niekoľkokrát som ho stratila a vždy som ho našla. Raz po roku, keď som sa s ním už dávno rozlúčila, - bol zapadnutý v rukavici.
Tento príbeh som porozprávala aj piatakom. A najmä piatačkam a dodala som, že krása človeka nie je v tom, koľko prsteňov a zlata má na sebe, ale v čistom a radostnom srdci. A že prstene by nemali byť ani tak o kráse, ale o spomienke, či pripomienke na človeka, ktorý vám ich daroval...
V piatok som k piatakom prišla zas. Po hodine sa pri učiteľskom stole zastavila dievčina s malým darčekom. „Toto je síce iba z Temu, ale je rozťahovací. Takže ho môžu používať aj reumatici. A nemusíte sa báť, že ho stratíte.“ Vyhlásila slávnostne a dotkla sa mojej ruky.
Otvorila som škatuľku a bol tam on – prsteň s kamienkom a krížikom. Nespojený – dá sa okolo prsta obtočiť ako had.
Dostala som (po)vianočný darček darovaný z lásky. S výkladom plným súcitu a radosti.
Mám to, čo nemajú iní Prsteň pre reumatikov – pre ľudí s tučnými prstami.
A som naň hrdá... detská láska vie byť vynaliezavá.
