Ako som v roku 2025 otvorila Pandorinu skrinku
A práve o nej chcem dnes, na konci kalendárneho roka písať. Skôr ako ju spoznáte, je dôležité, aby ste o nej vedeli aspoň niečo:
Po prvé. Keby mohla, tak Pána Boha (alebo lepšie povedané predstavy o ňom) zavesí na klinec, dá ho do prievanu.. Boh je podľa nej pomôcka, barlička, niečo čo ľudia museli vymyslieť, aby ovládali iných??? Jej pohľad na svet je čisto realistický.
Po druhé: Je odborníčkou v oblasti psychológie, povolaním psychoterapeutka a to, fakt klobúk dole, je majsterka v načúvaní, či v kladení tých správnych otázok (Je mi jasné, že má na to školu).
Po tretie: Zo žiadneho ľudského problému nerobí problém. A neprekvapí ju ani Pandorina skrinka. Ak sa objaví, hľadá spôsob, ako z nej čo najviac vyťažiť. Zatiaľ toľko. (Ozaj vedeli ste o tom, že ju má v sebe každý z nás?)
Práve toto stvorenie hralo v tento rok v mojom živote významnú úlohu a presviedčalo ma, aby som nečakala pomoc od ľudí z cirkvi, hoci medzi nimi žijem... že vraj sú nezrelí... že mnohí z nich sa nedokážu pozrieť na seba „face to face“ a tak ďalej. A ja som zasa presviedčala samú seba, že tento poryv jej myslenia vychádza z bodu jeden, ktorý ste si prečítali vyššie. Ako to v skutočnosti je – to posúdenie nechám na vás. Veď nik z nás nie je dokonalý... A dokonalými sa môžeme stať len vtedy, ak objavíme a otvoríme vlastnú Pandorinu skrinku a začneme v nej objavovať doposiaľ neobjaviteľné...
Ale poďme späť k osôbke. Stretli sme sa v čase, keď som sa morila so špeciálnou pedagogikou. Nepotrebovala som rady typu: „Pomodli sa, Pán Boh ti pomôže.“ Túžila som po niečom viac. Po nájdení spôsobu, ako sa netrápiť nad vecami, ak sa dejú inak, ako som si to predstavovala (ako to chce Boh.) Chcela som objaviť v sebe silu povedať „nie“, bez toho, aby ma neprevalcovali výčitky svedomia a tak ďalej... (veď to poznáte: ženské srdce – niekedy ani samo nevie, o čo mu presne ide.
Prvý raz sme spolu sedeli pri káve a živo diskutovali. Neformálne stretnutie skončilo návrhom, či by sme sa z času na čas nestretli a nepopasovali s mojimi predstavami o živote... (a s jej o cirkvi, kde sa 99% ľudí – podľa jej názoru, skrýva za slová o láske a odpustení)... A vtedy sa to začalo....
Priznávam, že keby som vtedy vedela, ako to so mnou bude „mávať“ v nasledujúcich mesiacoch, tak na tú kávu neprídem. (No dobre. Žartujem... ale naozaj dlho mi trvalo, kým som stretká vyhodnotila ako Bohom požehnaná. Útek bol vždy po ruke).
Nepamätám si presne tú chvíľu, kedy sa jej podarilo otvoriť moju tzv. Pandorinu skrinku dokonalosti. (Teda to, čo zakrývate pred svetom, a často aj sami pred sebou).. skrinku smútku, zafixovaných predstáv z detstva, sklamania z cirkvi (nie z ľudí, tí často za to nemôžu), zo strachu povedať :“Nie“, či priznania sa, že nevládzem... alebo už nemám odvahu dôverovať ľuďom.
Tento objav v mojom vnútri vyvolal neskutočný chaos. A „najhoršie“ na tom bolo, že nebola po ruke žiadna zbožná rada typu: „Pomodli sa,“ „Obetuj to.“ „Dôveruj. Pán Ježiš ti pomôže.“ A podobné – v tej chvíli naozaj bezvýznamné slová. Zírala na mňa iba reálna prítomnosť niečoho, čo ma formovalo mnoho rokov, niečoho čím žijem. Stál predo mnou „pohár čistého vína“ a akoby mi ho sám život podával so slovami: „Na zdravie. Milý človiečik, toto si ty... a pretože si si to takto naskladal v hlave, dovolil si mnohým, aby ti ublížili... pretože.... “ bodka. (ako vraví osôbka: Život iba pomenúva. Ukazuje. A je na nás, aby sme s tým „ukázaným“ pohli.“) Z tohto objaveného objavu som sa poriadne nespamätala do dnes. No niektoré veci som už viac – menej pohla. Aspoň si to myslím.
Osôbka stála pri mne. Aj keď som bola ticho. Jasné, že iba navonok... Hnev sa mi valil ušami i očami, a žasla som nad tým, že som bola (som???) taká naivná... že som nerozlišovala, nedokázala som sa pozrieť na veci z viacerých strán, že...
V prítomnosti tej žienky však postupne negatívne emócie strácali na sile. Vyšumeli. A ja som častejšie počúvala:. „Je v poriadku, že sa tak cítiš. Je v poriadku, že sa hneváš sama na seba aj na iných. Je v poriadku...“ A nič... Bodka. (Aký objav – že si v poriadku, keď sa cítiš blbo, keď vidíš, že si niečo zbabral... objav prítomnosti s vlastnou prítomnosťou.)
Lenže duša je spojená s telom. A to tiež nie je nekonečne vládajúce. Jedného dňa ho opantala únava, akú som dovtedy nepoznala. Boli dni, kedy som nevládala vstať z postele a paradoxne ani spať. A dokonca ani jazykom a slovami vyjadriť, čo sa deje. Brodila som sa a čakala na pomoc. Ani modlitba mi nechutila. Bolo to ako ozvena na hlboký zvuk gongu.
No neznamenalo to, že Boh nekoná. Bez toho, aby mi niečo vysvetlil, poslal mi človeka, ktorý so mnou prešiel celý život. Mali sme na seba čas a vlastne, napriek tomu že má zdravotný hendikep, prišiel s úmyslom pretaveným do vety: „Oddýchni si, postarám sa o tvoju mamu. Si unavená.“
Aj vtedy som chcela byť ľudsky silná a niekde z hĺbky môjho vnútra chcelo vyliezť ho: „Nie, nechaj tak. Ja to zvládnem.“ No zaťala som zuby a pomedzi ne precedila: „Ďakujem.“ (Aká som bola vtedy na seba hrdá. Aj osôbka sa usmiala, keď som jej o tom rozprávala.)
V duchu som sa pýtala, prečo si to všimol „cudzinec“ (človek bývajúci ďaleko) a nie tí, s ktorými sa stretávam a s ktorými žijem?
Teraz už poznám odpoveď. Vo svojej túžbe žiť naplno v dobrom i v zlom, otvoril svoju Pandorinu skrinku a objavil „návyky svojho vnútorného dieťaťa.“ Žije to Pavlovské: „Bol mi daný do tela osteň“ a na nič a nikoho sa nehrá. Je tu pre ľudí 24 hodín denne, a keď pretečie pohár trpezlivosti a premení sa na sopku (vivat cholerik), ospravedlní sa... ale nezastaví sa na ceste služby iným.... Dáva druhé šance, a keď sa sklame, tak dá tretie, štvrté... a má nádej, že je tu na to, aby stál pri iných... Čo na tom, že iní hovoria o ňom, že je kripeľ. Dôležité je niečo iné. Pokora a veľké srdce. Ak stojíte na pokraji priepasti smrti, asi vás to zmení. Teda jeho to zmenilo.... Rakovina mu otvorila nové dimenzie života tu i vo večnosti...
Vidí viac ako ja. A aj napriek môjmu „protestantizmu“ (myslím tým, že sa bránim ľudí – aj tam kde by som nemala), ma neprestal mať rád. Dnes sa mu ospravedlňujem, pretože vnímam pravdivosť jeho slov... aj napriek bolesti a sklamaniu.
Učím sa podávať pohár vody, nie odnášať ľudí k prameňu... To musí spraviť každý sám. A niekedy naučiť človeka, aby ten pohár chytil, napil sa, občerstvil a vykročil – dá oveľa viac práce – ako keď niekoho „vezmete“ na plecia a urobíte zaňho to, čo má urobiť on sám.
Bol september. Moje štúdium sa skončilo. Tešila som sa, že si vydýchnem, že naštartujem, ale všetko sa obracalo proti mne. Únava sa hlásila s ešte väčšou gurážou ako predtým. Prichádzali noci bez zmyslu života. Niečo čo ma valcovalo. Niečo o čom som nevládala rozprávať (viac menej som sa snažila o tom písať). Pandorina skrinka ostávala otvorená a vyskakovali z nej stále nové a nové veci. Môj vonkajší človek sa smial a slúžil, ale moja duša sa vliekla za mnou niekoľko kilometrov (alebo míľ). Telo sa začalo brániť, vypínalo odposluch a ja som videla ľudí, ktorí otvárajú ústa, ale nerozumela ich slovám...
Osôbka len stála pri mne. Rozprávala o syndróme vyhorenia, ktorý ako prišiel – vraj tak aj odíde. No stane sa to vtedy, keď začnem oddychovať. Až vtedy som zistila, že ani neviem, čo mi robí radosť...
Oddychovať? Ale ako?
Osôbkine komentáre pri pohľade do „pandorinej skrinky“ mi ani trocha nepripadalo zábavné. Lenže problém bol v inom. Nemala som silu ani ju zatvoriť. Utápala som sa v smútku, v slzách, v nevyspatí... v... jednoducho v živote.
Ale tým to neskočnilo.
Objavovali sa pri mne ľudia, - budem ich volať „okoličníci“ – keď šli okolo, dali mi otázku: „Čo sa ti stalo? Dnes nie si vo svojej koži.“ Zamrmlala som, že som unavená, alebo že sa mi nedá spať... Najčastejšia rada znela: lieky, pohár vína, slivovice, či iné „dobrodenia tohto sveta.“
Potom boli tí o ktorých – a to som presvedčila samú seba – že, im skutočne na mne záleží. A že vnímajú moju únavu, smútok, zaslzené oči... A snažila som sa ich prosiť o pomoc. (spôsobom na aký mi v tom čase ešte ostávali sily) Vo chvíli, keď som pomenovala svoje nočné emocionálne poryvy, ostalo ticho. Len cudzinec, kripeľ sa rozhodol nespať a pomáhal mi hľadať to, čo je treba ešte vyhodiť z Pandorinej skrinky života, aby som znova objavila akýkoľvek záblesk svetla.
Odpovede ostatných boli ako časované minútové bomby. Ultimáta. A ja som neverila vlastným ušiam, či vlastným predstavám a srdcu. Bolo to naozaj možné, že si nevšimli, že sa moja duša vlečie za telom? Že sa nespýtali, čo sa deje? Že... niečo nie je v poriadku?
Bolo. Namiesto pomoci nasledovali výbuchy sopky. Pre mňa v tej chvíli nevysvetliteľné, ale skutočné, reálne, ľudské... Postavené proti všetkým mojim doterajším predstavám o pomoci. Neurobila som nič naschvál.
Spôsobila ho moja únavová hluchota. Moje telo si na chvíľu vyžiadalo vládu nad sluchom. Nechtiac. Láva toho okamihu mi ostala v srdci. Pálila. Bodala... Hučala niečo o nedôvere, o tom, že neexistujú ďalšie šance. A ja sa som sa v duchu pýtala, čo zlé som spravila, že sa toto deje....
Bez odpovede.
Neostávalo mi nič iné, len zájsť za realistickou ženou, ktorá rieši veci bez cirkvi. S plnou vážnosťou ľudskosti. Nestalo sa nič.... Len sa objavila neotvorená Pandorina skrinka. A za ňou život človeka, na ktorom mi napriek všetkému záleží...
A tak sa môj rok 2025 končí. Som jemnejšia ako som bola... a myslím, že aj pokornejšia. Nie som Ferari a nepoznám všetky cesty života. Som tá, čo chce kráčať s inými, ale podávať im iba pohár vody.
Prosiť Boha za ľudí, aby mali odvahu otvoriť svoje Pandorine skrinky, aj napriek tomu, že vedia, že je to pre nich náročné a možno (určite) ich to zmení... A isto iste ich to vovedie do pravdy o ľudskom bytí.
Prepáčte, ak nebudem vyhovovať vašim predstavám aj v novom roku. Nechcem vám ublížiť, chcem len jedno – nájsť samú seba a dovoliť Bohu, aby prenikol všetko – aj to, o čom si ešte myslím, že je moje. Nerobím veci dokonale, ale tak ako najlepšie viem a vládzem.
Ak vás sklamem, nečakám, že mi dáte ďalšiu šancu, lebo nová šanca je vecou lásky a vedomia, že každý z nás robí blbosti... Mimochodom jej výsledkom je odpustenie... A to je na vás.
Niekoľko dní pred Vianocami mi osôbka dala malý darček: „Občasník päťdesiatničky“, vraj konečne treba začať žiť a žiť naplno... Ubezpečila ma, že otvorenie Pandorinej skrinky je jedna skvelá vec, ktorá tomu po istom čase dodá šmrnc....
A ja ani neviem prečo, ale verím jej...
A rozhodnutie o tom, ako sa budem správať k ľuďom z menom „zatvorený pandorák – pandoráčka“ – nechala na mne...
Neviem, ako to budem zvládať, ale verím, že z láskou, pokorou a súcitom...
Dôležité je to, ako má vidí Boh.
PS. Možno niečo z Občasníka päťdesiatničky zverejním aj do blogu. Uvidím, kam ma to povedie... Ale chcem aby to bola „jazda“ – keď už nie vonkajšej, aspoň vnútornej nádeje, dôvery a radosti.
