O lenivej Anče
Naša Anča copatá,
Skáče rada do blata.
Pravou nôžkou. Potom ľavou,
Krúži svojou veľkou hlavou.
Špenát sa jej nepáči,
Ani slivka v koláči.
Nutelu by jedla iba,
a nechce sa vôbec hýbať.
„Zuby čistiť? Skoro spať?
Nikto ma tu nemá rád!
A cvičenie? To je nuda!
Som tu iba také chúďa.“
Ľutuje sa nezbednica,
Už má hrubé nohy, líca.
Ani brucho neschová.
„Čo je toto za tvora?“
Čudujú sa mravce malé.
Tie športujú neustále.
Štíhle sú sťa slamky trávy,
Od malín im dobre trávi.
Cez dierky a malé škáry,
Sťahujú sa dnuka z jari.
Netreba im žiadne vráta,
Len byť šlang – to sa ráta.
Ale Anča? Tá len fučí:
„Srdiečko mi v hrudi hučí.
Nohy ťažké, hlávka bolí,
Osloboďte ma z tej školy.“
Mravce dobré uši majú.
Hneď sa ku nej ponáhľajú.
Šteklia ju a saltá skáču.
Zrazu je jej až do plaču.
„Pomóc, kto to? Čo ma máta!“
Volá mamu, volá tata.
Z postele už vyskočila
A tu zrazu dáka sila.
Do behu ju prinútila.
Utekala Anča milá.
Pri škole sa zastavila.
Zadychčaná ako zajac.
„Už aj cvičiť! To je najviac.“
