Zahodený strach
Ešte stále nemám hlas. No dnes bol zasa originálny deň - hlasovo-bezhlasový. Keď hlas mám, nikto netelefonuje - dnes samozrejme výnimka - a pohoršenie “že nedvíham telefón.” Takže sorry, ak niečo potrebujete - píšte. Ak nie, tak vydržte… kým sa hlas vráti z dovolenky. Dúfam, že to nebude dlho trvať. Veď vie, koľko voľna si v práci môžem vziať do konca roka :D.
A keďže je to zatiaľ bez teploty, tak nás čakala Rajecká Lesná a s ňou dekanátná púť.Svätý František, ktorý pred 800 rokmi vymyslel, že na Vianoce budeme mať Betlehem a malého Ježiška - zažartoval, a pridal k tomu mráz. No brrr, že 4 stupne. Chápem, že nebešťania niekedy chcú navodiť tú “správnu decembrovú atmosféru,” ale takto pomotať kalendár? Dopadlo to však skvelo a tak má, takže moja pozemská pripomienka sa stráca v ľudských predstavách a šomraniach.
Kto ma pozná vie, že som stvořeni občas na nebo šomrajúce… Čas tam, pri nebeskej Mame, mal zaplniť moju únavu a prázdno z uplynulých dní. Len čo sme prišli, zdalo sa, že moja duša je zabetónovaná. Spokojne som mohla Bohu podať mobil a povedať: “Pozri toto sú sms-ky a títo prosia o uzdravenie, títo o záchranu manželstva, títo majú problémy vo vzťahoch… títo…” - a potom dodať: “Bože ale ja naozaj neviem čo s tým a neviem možno niekedy ani čo sama so sebou.”
Ticho. Boh nenapísal záverečnú sms-ku. Nechal ma v tme a v tichu. Tápať v príbehoch ľudí, ktorí sa dotýkali nielen displeja mobilu, ale aj môjho srdca. My “baby” to tak občas máme. Neostávalo mi nič iné, ako iba opakovať poučku, že Boh má svoj čas a svoj spôsob odpovedí, že som le trúba, cez ktorú prechádza jeho hlas a ak “nezavadziam” tak aj jeho požehnanie.
Zvládli sme ruženec. No kým sme sa ho domodlili, tieň zatienil slnko a ja som zbadala, ako sa mamina chveje zimou. Bolo mi jasné, že treba vziať nohy a ruksaky na plecia a utekať hľadať zdroj svetla z neba (bolo len 10 stupňov).
Ocitli sme sa vzadu. Začala omša a kňazi so starším pánom biskupom prechádzali okolo nás. Spomenula som si na audioknihu s názvom Konkláve. Tak nejako si predstavujem skupinku kardinálov, ktorá vchádza do priestorov, kde búd voliť pápeža. Kto tú knihu pozná, vie akého…. Nepoznám autora tejto knihy, ale je napísaná tak autenticky, že to mnohí - neznalí, alebo menej znalí problematiky - zožerú aj s navijákom…. Až ma mrazí, keď si uvedomím, že som tú knihu videla v rukách istého siedmaka. Vivat, blahoželám - ak treba zveľadiť nedôveru voči cirkvi - podarilo sa. Blahoželám - len neviem či treba.
Ale vrátim sa na začiatok tej omše. Boli tam kňazi, ktorých som poznala. Zostárli. Rovnako ako ja, len na iných to vidím viac ako na sebe. Prešli si svojou cestou a vytrvali. Aspoň o tom svedčilo ich oblečenie, slávnostné mariánske liturgické rúcha. Vonkajší dojem bol super. Lenže už som dosť vyrástla a zostrárla na to, aby som sa dala oklamať, že aj vnútorný…. Starší pán biskup - opakuje stále to isté (už niekoľko rokov) inými slovami - ale podstata je. Chápem. Dozrieva. A vo chvíli, keď sa blíži koniec, chce mať nejaké istoty - aspoň tie slovné…. Nestojí pred ním jednoduché rozhodnutie. O niekoľko mesiacov bude mať vek, keď bude písať list pápežovi, v ktorom sa zriekne svojho úradu. A poprosí ho, aby mohol ísť do “dôchodku” a používať to menej známe slovo “emeritný.” Nuž Pane, daj mu odvahu, - myslela som si, keď prechádzal okolo mňa - vezmi mu strach. Daj mu dôveru, že ty vieš aj po krivých brázdach orať rovno… Že ty neukazuješ východ slnka o polnoci, ale v trpezlivosti čakania na ten správny čas….
Niekoľko slov na uvítanie - prežehnanie sa - začiatok v Božom mene - liturgické čítania - a kázeň……
Ak som na začiatku písala, že Boh dáva odpovede a zapĺňa prázdnotu - práve prišiel na to správny čas. Záver vysvetľovania Nícejsko-carihradského vyznania viery.: “Nič neočakávajte podľa svojich predstáv. Nežite vieru predstváv, žite vzťah s Bohom. Zrieknite sa svojich plánov o tom, ako má Najvyšší konať. Hoďte sa do náručia a povedzte: “Nauč ma načúvať tvoj hlas. Daj mi odvahu - odhodiť strach, či pocit hanby (a vlastne aj to je strach, že ma iní budú súdiť). Daj, nech s Tebou trávim čas, nezávisle na tom, ako bude dokonalý. Neexistuje dobrá a zlá modlitba - a už to vôbec nefuguje ako automat na mlieko. A ani po modlitbe sa nestávajú veci, ktoré sú silnejšie ako Boh!!!!!
Jedno, jediné slovo , ktoré je potrebné na skutočnú modlitbu je: “Amen. Chcem to.”
Dnes som sa učila neutekať. Neodchádzať. Ostávať. Uveriť, že to, čo sa deje, je dobré. Že láska vyháňa strach. Že… netreba viac, iba ostať - vo svojej pýche a predstavách pred Bohom. On si so mnou už poradí - a to s Láskou.
Dnes je aj iný deň…. Františkovia majú meniny. Moji dvaja susedia oslavujú a spolu s nimi aj kocúr Fero, čo býva v susednej dedine. A ešte niekto. Chlpáči a ostatné zvery. Máme možnosť v nich vidieť Boha. Koľkokrát sú aj to aj pre mňa jediné tvory, kde ho badám. Tvory, ktoré sa tešia z môjho návratu domov, ktoré vyskočia do náručia, lebo…
Prepáčte, nieked ani neviem prečo - ale jedno je isté - ich náklonnosť nie je zaslúžená - ich náklonnosť je vzťahová.
Je to tak, ako to má byť.
Prišiel Kristus v Eucharistii. Kňaz, ktorý mi ho dnes podával sa na chvíľu zahľadel nadomňa. Možno som potrebovala čas…
Omša sa skončila… Rozišli sme sa… v nádeji, že ľudská služba pokračuje…. tým, ktorým slúžiť mám. (niekedy slúžime a ide nám to skvelo. Utekáme o stošesť. Škoda, že až po dlhom čase zistíme, že sme bežali mimo - a robili to, čo nebolo pre nás v pláne z hora. Bože, prosím pomhaj. )
Večer som našla správu od “neznámého”. Slovák ako repa. “Kraj smrtka k nemu prichádza.” Lúči sa so životom. Jeho srdce sa vydalo na protest. Štrajkovať s ostatnými nebude. Je v nemocnici - operácia. Už teraz vie, že ju “neprežije.” Nuž čo, pohár nemám, ale viem, že je pri ňom Boh, ktorý vie naliať nádej…aj do tmy, aj do našich predstáv o príchode smrtky…
Ďakujem všetkým, ktorí ste sa dnes pri nás na chvíľu zastavili. Hauk.
