Hačkovaný maco
Tá prvá sa volá písmenkovanie – teda písanie. Texty v hlave, texty v PC, texty, ktoré sa roz
utekali do sveta... texty, ktoré som sľúbila a ešte som ich stále nevylovila – ako sa vraví zo „šuflíka“ – lebo „furt dačo.“
Poďme radšej k mojej druhej závislosti: Má názov háčkovanie hračiek. Je to akýsi druh t
erapie – modlitby – usporadúvania si vecí, ktoré prichádzajú do života.
Keď naberám na háčik jedno očko priadze za druhým – vnímam akýsi poriadok, al
e i to, že ľudskou rukou napísaný návod má moc sa zmeniť na niečo milé a pekné, napríklad aj na medveďa.
A ešte jedno mi je pri tejto činnosti blízke. Uvedomujem si, že keď Boh tvoril sve
t, muselo to byť niečo úžasné, skvelé.... A tak si vravím, že pri každej vznikajúcej hračke sa mu tak troška podobám. A prosím ho pomoc... – premieňam tento čas na modlitbu.
Vrchol mojich myšlienok je, keď si predstavím, že vo chvíli môjho stvorenia mi bol tiež návod – nie na plyšovú hračku, ale na život. Učí ma ukladať deň za dňom, vytvárať rôzne situácie, pozerať sa na život v spektre farieb. Neustále pripravuje niečo nové... Dovolí, aby som dýchala bolesť i nádej. Učí ma zaťahovať „brzdu“ tam, kde vidím viac, než ostatní. Robí ma učeníčkou načúvania a chápania. Dáva mi pevné očká (teda istotu), krát
ke stĺpiky (ľudí, čo sú vedľa mňa), ale aj tie dlhé (trocha viac deravé – tých, ktorým dovolím, aby ma sklamali, pretože kým ich ja vnímam ako pevnú oporu, pravdou je, že nie sú pripravení a stávajú sa sitom, cez ktoré sa dá veľmi ľahko prepadnúť. A potom sú tu životne nové: nahodené očká – noví ľudia... a tak ďalej, a tak ďalej... Do háčkovania sa vprace celá teológia, to mi verte.... (ale o tom nabudúce).
Poďme ďalej. Posledné dni počúvam príbehy ľudí, ktoré vôbec nie sú jednoduché. Sú plné pseudoistoty a veľakrát sú zaobalené do polopravdy. Do výroku: „Je to tak, ako to vidím...“
Osobne si myslím, že nie je. Nie sme schopní pochopiť príbeh druhého úplne. Aj on, ak nám ho rozpráva, robí to cez „oči“ svojich vnútorných zranení, z pohľadu bolesti, z túžby utiecť sám pred sebou. A môžeme sa dostať do fázy, kedy ani nevieme ako – v našej pozemskej dobrej vôli – ubližujeme, hoci hovoríme o pomoci. Alebo sa hráme na obeť. Je to normálne a prirodzené... Nie sme dokonalí... Sme na ceste... načúvania... Len neostaňme na polceste pravdy..... Hľadajme samých seba. Učme sa počúvať a čítať svoj vlastný príbeh... Taký aký je... a hľada
jme spôsoby, ako odhodiť okuliare vnútorných zranení... Vstúpme do sveta pokory.
Nie je cestou odísť od človeka, ktorý ti ubližuje (a možno aj nie – len inak nevie jednať, alebo sa ťa dotýkajú veci práve v oblasti, kde si zranený ty). Cestou je nájsť všetko, čo ľudí spája... Odhodiť emócie, pomenovať problém... a zaujať stanovisko. Výrok „Všetko je prehraté,“ vo chvíli, keď utekáš na miesta, kde si spokojný a šťastný (aspoň si to myslíš), je veľmi chabý... Pravda môže byť iná: Všetko som zbabelo vzdal.“ Ako ľahko sa stavajú múry... ako jednoducho sa hrá pred svetom divadielko... a ako veľmi si prajeme, aby vo chvíli, keď sa stretnú dva ľudské príbehy – to znelo ako oslava spojená z víťaznými fanfárami...
No nejde to. Život je ťažký. Bolestné príbehy sú v dennom poriadku. Nie sme pripravení na serióznu komunikáciu (komunikujeme z pohľadu našich vnútorných zranení). Utekáme, lebo tam, kde by sme mali byť doma, je to ťažké a narážame sami na seba. Pomáhame a pritom len vytvárame priestor na úteky.... Padáme a vstávame... Nie vždy sme ochotní pomôcť tým správnym spôsobom. Držíme v ruke pomyselné ochranné meče a tvárime sa, ako nám na iných záleží, akí sme hrdinovia a pritom sa kocháme... v tom, čo sa deje...
Pohnutá uplynulými dňami. Ťažkými príbehmi, smútkom i nádejou som urobila maca. Frontového vojaka.
... s veľkými očami hľadiacimi do budúcnosti ... s túžbou, čo nosí na nose – menom láska... – mimochodom tá pravá láska zomrela na kríži (treba o ňu bojovať). A s viditeľnými ranami...
Môj medveď je ťarbavý, a je v ňom kúsok z nás. Lebo nie vždy sa nám darí kráčať životom tak ako chce Boh. Nie vždy vidíme v tom druhom dobro. Nie vždy hľadáme požehnanie tam, kde nás Boh postavil...
Sme na polceste.... sme tí, ktorí sú vyzvaní do boja o pokoru – o pravdu o sebe....
A je na nás.... či tento boj dáme... alebo budeme utekať.... mimo, preč. Možno by sme mali menej spínať ruky, a viac načúvať... tým, čo sú na nás „hnusní“... keď už nič iné, aspoň prídeme na to, čo je dôvodom ich správania... Možno nájdeme spôsob, ako im pomôcť pomenovať ... a ako aj ich naučiť načúvať....
Kukám na môjho maca... frontového vojaka... učí ma modliť sa... je o živote...
Ak by ste mu chceli dať domov, spokojne vám ho posuniem... určite si časom urobím ďalšieho.
Prajem všetko dobré od Dobrého
