Každý obraz má svoj rám... a každý človek má svoj príbeh

Je koniec roka a ja, ako zvyčajne píšem príbehy. O živote. O predchádzajúcich 365-tich dňoch. O tom, čo sa  z môjho pohľadu zmenilo, či niekam posunulo. Už teraz s istotou viem, že som iná, ako som bola pred dvanástimi mesiacmi. (a to som nestretla ani Mesiačikov z rozprávky, ako sa to podarilo Maruške).

Milý rok 2025, aj keď si mi dal riadne zabrať a ukázal si mi moje limity. Aj keď si vzal čiernu farbu a zamaľoval si moje ružové predstavy o ľuďoch a živote – aj keď som mala dni skučania a ponárania sa do tmy: ĎAKUJEM. 

Ďakujem Bohu, ktorý to so mnou nikdy nevzdal ale i ľuďom, čo pri mne stáli, aj keď nechápali (z času na čas som nechápala ani ja – ale aspoň som sa naučila, že to, čo hovorí Žalmista: „Hlbočina je človek a jeho srdce je priepasť“ – je pravda) a zvlášť ďakujem osôbke, ktorú z času na čas vyhľadám, aby sme sa rozprávali o  Pandoriných skrinkách života. 

Učím sa učiť. A učím sa od detí, s deťmi a po večeroch pre deti... Je to vzájomné... učíme sa vynaliezavosti lásky

Sú dni, keď nemôžete pomôcť iným. Poznáte ich príbeh, ale na ich obranu ste nenašli účinný spôsob... Tak aspoň takto.Snáď sa niektko nájde, kto ma pochopí... 

"Čo ste robili v škole? - Nič.  - a tak ďalej. A vieš čo? Môj tato fajčí ale ja neviem čo, lebo cigarety som mu ešte nenašiel..." Detské pravdy, sú detské pravdy... Každé dieťa a tínedžer si nesú v sebe svoj pohľad. Niekedy taký, že si nás ním omotajú a my ani nevieme, začneme hrať ich hru... osobne si myslím, že by nám troška psychológie nezaškodilo.... A napadlo mi to aj dnes... ale veď čítajte sami. Dávam to ako "povinné." :)