Každý obraz má svoj rám... a každý človek má svoj príbeh

Konečne som po troch týždňoch prázdnin vošla do druháckej triedy. Radostné tváre, tešiace sa na „nábožko“ sa hrnuli ku mne. Bola prestávka a tak sa mi ušla nejaká tá čokina a kúsok jablka... Jednoducho bolo veselo... Ďzavot a detský smiech. Vyzvedanie sa a zážitky – to všetko nadalo na mňa ako vodopád.

Niekedy máte drobcov, ktorí sa trápia s výslovnosťou... no predsa túžia po príbehoch, čo im nepopletú jazyk, alebo nebudú zdôrazňovať ich "račkovane"... Je to taká  malá kamufláž.... a možno "malé kamuflážové úspechy budú viesť k tomu, že sa detváky skamarátia aj s logopédiou... Za pokus to stojí

Mala som zálusk na básničky zo sveta zvierat.... no časom sa moje texty začali povaľovať po zásuvkách... a tak ich občas vytiahnem a posuniem do sveta, dúfajúc, že urobia radosť

Baví ma pozerať sa na život detí... Písať pre ne o tom, čo sa ich dotýka.... na chvíľu sa pozerať na svet ich očami... 

a tak potešiť... hoc aj Domču....

Oliver je anjel, ktorý sa páči druháčke Olívii :) A tak sme ho spolu poslali do anjelskej školy

Je pravda, že mi pravda chýba.... že som vo svete, keď ľudia žijú z toho čo vidia... a nie sú ochotní zatiahnuť na hlbinu...A tak o nej píšem... len tak... ako by to mohlo byť... keby....

Keď nášmu vystatovaniu žaba nastaví zrkadlo... 

Môžete si čítať, ako to dopadlo

Občas sa dostanem do príbehu tínedžerov....do vecí a postov, čo sú pre nich dôležité... a tak ich hodím na papier

Ako lenivosť prekabátiť bez kabáta

V jeden večer som napísala štyri SMS. Všetky končili otáznikmi. Potrebovala som odpovede. Nutne. Pomohlo by mi to, poukladať si veci v danom dni. Lenže niekedy aj „otázniky“ môžu byť hluché. V ten večer mi hlava klesala od únavy a ja som márne čakala aspoň na malú barličku, ktorá by mi objasnila, ako začať nový deň.... No v ten večer som čakala márne. Nikomu som nestála za to, aby vzal mobil a naťukal doň niekoľko písmen....

Sú dni, kedy pozerám hore... s nádejou i smútkom.... s otáznikmi i bodkami...  A potom to príde: "Vraj sadni a píš..."  a tak sa delím a zdieľam.... snáď si moje slová niekoho nájdu

Aj psíkovia sa vedia pozerať na život... A ja mám dvoch... verných parťákov...  Každý je iný... a každý z nich má svoj príbeh... Tento je v podaní Dastinky

Začalo sa to pred rokom.... teda nie celkom. Povedzme, obnovilo sa to... Začnem asi tým, že sa na našom dvore stretli dve autá: „sestry Toyoty“ – väčšia a menšia. Neplánovane. Tak ako to prináša život. Z tej väčšej vystúpil človek, s ktorým so strávila (kedysi dávno) 13 rokov a nejako sme si „sadli.“ Dokázali sme rozprávať o duši – v slobode a v pravde. No potom sme sa vzdialili kilometrami a míľami.