Máša
V jednom dome na predmestí,
kde sa veľa ľudí zmestí,
býva Máša. Copaňa.
Zuby cerí od rána.
„Daj preč chleba! Nechcem syr!
Na keksoch si pochutím!
Ani čaj mi nechutí.
Kola mi je po chuti.“
Skáče mama, skáče tato.
„Máša, to je naše zlato.“
Čo si povie, to aj platí.
bočia od nej kamaráti.
Úlohy?
A škola?
Máša mame volá:
„Už ma bolia uši, brucho.
Aj v hrdle mám veru sucho.
Možno chrípka, angína,
aj v nose ma omína.“
Mama letí ako strela.
„Máša moja, Máša smelá.
Ukáž čelo, ukáž dlane.
Dám ti obklad pekne na ne.“
Darmo pani učiteľka,
tvrdí, že Máša veľká,
že ju čaká testík skrátka:
„Poďme domov!“ rečie matka.
Vyplazuje Máša jazyk ako vráta.
„Príklady dnes už neporáta,
ani diktát nenapíše,
pôjde domov spať.
A keď si oddýchne?
Začne sa hrať.
Máša rastie ako z vody.
Všade chce byť prvá.
Ľúbi iba samú seba
a jej láska trvá.
Pamätáš si na Ježiša?
A na jeho slová.
O pastieroch
o ovečkách.
Hovoril ich znova.
On je ako dobrý pastier,
hľadá smutných ľudí.
Možno Mášu, možno teba.
Každého kto blúdi.
Keď ťa nájde,
poteší ťa,
dá ti kamarátov.
Požehná ťa svojou láskou.
a budeš mať
sestry, bratov.
