ROZ- lúč-ka
Odišiel... Aspoň si to vždy myslel, že odíde a potom bude tma. Nič iné len tma.
V jeho očiach som bola vždy „čudná“ a boli témy, pri ktorých medzi nami neexistoval žiaden priesečník. Z času na čas sme mali čo robiť, aby sme sa im vyhli.... Ak sa nám to nepodarilo, tak sme sa hrali na tvrdohlavé mulice obhajujúce si to „svoje“, len každý z inej strany.
V piatok však táto naša hra skončila.
Jeden z nás už nemá možnosť obhajovať sa. Už vie, že je tu Niekto, kto prežiari každú tmu... Niekto, kto pozná srdce a skutky.... Už Ho vidí z tváre do tváre... Už je múdrejší ako ja...
No jasné, veď bol a je učiteľ....
Myslím, že učitelia sú na to, aby zanechali v žiakoch kúsok svojho príbehu. Príbehu ľudskosti, objavovania vedomostí, hľadania ciest ako rozhýbať mozgové závity...
Učiteľ neučí len to, čo sa mu chce, ani tak, aby boli íní s ním spokojní. Učí to čo sa naučil sám, čo naštudoval, a čo si vybojoval... Učí lebo je presvedčený, že to žiak zvládne a že má na to, aby sa posunul vpred.... A nevzdáva sa, aj keď vidí, že je to pre hlavy drobcov náročné ... Bojuje s nimi, niekedy aj proti nim, pretože vidí výsledok skôr, ako oni....
A tak môj učiteľ bojoval so mnou a nedovolil mi, aby som to vzdala, aj keď mi moja hudobná naozaj nešla podľa mojich predstáv.... a využívala som na boj s ním všetky tínedžerské zbrane.
Boje medzi nami sa skončili. Niet víťaza ani porazeného.
Prišiel iný čas. Čas, aby som ja bojovala zaňho. V tichu. Pred Najvyšším. V láske a vďačnosti.
V piatok večer som zhasla svetlo. Otvorila spodný šuflík (spisovne zásuvku) s nepotrebnými vecami a vytiahla flautu. Netuším, kedy som ju držala v rukách naposledy. Vylúdila som z nej niekoľko tónov. Nezabudla som hrať. Jedna pesnička, potom druhá... Usmiala som sa, reku: „Pán učiteľ, niečo si ma naučil.“ a dodala som: „Ježiš, pozri. Ten človek do mojich dní vkladal dobro a trpezlivosť. Aj vďaka nemu som mohla deťom v škôlke spríjemňovať dni. Aj vďaka nemu som spravila skúšky z hudobnej na vysokej škole. Čo na tom, že ťa nechcel vidieť, keď Ti aj tak pomáhal, lebo ty si žil a žiješ v mojom srdci. Odpusti mu, Pane.“
A potom prišla na rad gitara (Aká prozreteľnosť, že mi ju pri poslednej návšteve Maťo naladil). Brnkala som jeho obľúbenú: „Kde je dúm holubí...“ – a sama sebe som sa čudovala, že som ani toto nezabudla...
Priala som si, aby môj učiteľ videl dom, ktorý mu pripravil Ježiš, keď odišiel do neba. Aby v ňom býval a čakal, kým budú povolaní aj tí, ktorých mal tak rád..... Aby mu bolo odplatené dobro, ktoré vykonal pre môj život....
Zaujimavé...
Flauta a gitara sa v jednej chvíli stali hovorcami. Pripomínali mi chvíle, ktoré boli síce dávne, ale reálne...
... bol to on, kto telefonoval do mojej rodnej dediny, keď som zmeškala autobus, lebo mi upratovačka zamkla topánky v školskej chodbe a nemohla som ísť v papučiach po meste....
... bol to on, kto videl moju nepripravenosť, a predsa to so mnou nevzdal a to ani vtedy, keď som tvrdila, že ma to nebaví....
... bol to on, kto mi rozprával príbehy o svojej dcérke, rodine....
... bol to on, kto nechápal, ako sa so mňa mohla stať mníška....
...bol to on, kto dvihol klobúk, keď sa prevážal na svojom bike (alebo e-biku)?
... bol to on, kto na sociálne siete už ako dôchodca uverejňoval príspevky o svojej nehasnúcej láske k hudbe...
... bol to on....
A teraz je to znovu on. Jeho život je zhrnutý do papiera s oznamom, kedy bude posledná rozlúčka. Jeho telo spopolnia.... a jeho život?
Síce skončil na tejto zemi... spomienky časom vyblednú.... príbuzní budú chodiť na hrob... a páliť sviečky....
No jeho duša žije... Viem, že Boh vidí dobro... ktoré on, ako učiteľ zanechal....
A mne neostáva nič iné... iba MU hovoriť o našich stretnutiach, ktoré so mňa a tomu verím, urobili lepšie stvorenie....
Učitelia totiž učia, aj keď neučia.... premieňajú svet svojou prítomnosťou a láskou... Zistíte to, keď odchádzajú....
