Pre súkromnú pobožnosť zrušené
Bolo to pred Vianocami. 18. decembra. Ľudkovia okolo mňa chodili vyspovedaní, kostolne naladení a zaujatí darčekmi i prípravami na štedrú večeru. Koledy sa drali k ušiam z každej strany a to otrepané: „Tešíme sa na Ježiška,“ znelo ako najväčšie klišé... Netešila som sa. Nechcela som, aby prišli Vianoce. Vnímala som to ako „cirkevné divadlo,“ a moja duša bola ponorená do tmy. Do sklamania z ľudí, ktorým som verila, ale ktorí – ako som sa dozvedela, neverili mne a nemali v pláne mi dávať nové šance. Netušila som, čo som urobila neprávne ale nemala som silu to riešiť.
V mysli som sa vracala k stretnutiam s dvomi osôbkami, ktoré ma na toto zistenie pripravovali. Tušili viac ako ja.... a v tých chvíľach boli Božím hlasom...
Toť, píšem vám o predvianočnej nálade v mojej duši. Tma, tma, bolesť z ockovej smrti, ktorá sa vkráda ako tajný nepriateľ a zaútočí vždy, keď to najmenej čakám...
A tak mi neostávalo nič iné ako si „samú seba – moje vnútro“ ťahať za sebou. A robila som to najstatočnejšie ako som to vedela. Z posledných síl. (Aspoň z môjho pohľadu človeka boli posledné), bez akýchkoľvek predstáv o ďalšom dni...
Boh mlčal a ja som v duchu nenávidela Vianoce. O tom však nik nevedel. Zaradila som sa medzi tých, čo sa na ne chystajú.
Aj decká, s ktorými som sa stretávala na nácvikoch na jasličkovej boli skvelé. Tešili sa, dohadovali sa a bolo ich neúrekom. Dokonca birmovanci dostali „jasličkovo-vianočnú“ slinu a zvládli to bravúrne....
Navonok som sa usmievala, no moja duša bola v agónií.
Bol večer 18. december. Výročie, keď ocko odišiel do neba. No ja som sedela v tme. Sama so slzami a bolesťou. Sklamaná z ľudí. Medzi ľuďmi a bez nich. Bez vzťahov a predsa žijúca v mnohých vzťahoch. Pocity vyžmýkanej odhodenej handry som prijala za svoje. Nevolala som o pomoc.
Na chvíľu som si otvorila Bibliu. Pred očami sa mi objavila postava proroka Eliáša. Po tom, ako sa mu podarilo zabiť všetkých falošných prorokov, po tom, ako by mal byť Boh naňho hrdý a dať mu radosť, uspokojenie, a dopriať mu aspoň chvíľu oddychu.... po tom všetkom mu posiela kráľovná Jezabel odkaz, že ho zabije. A Boh tiež mlčal. A Eliáš prosil o smrť. Aby sa to všetko skončilo...
Urobila som to isté. Hovorila som Bohu že nevládzem, že nemám síl, že Ho nepočujem... že...mi je to ľúto, ale nemala som silu ísť a dať mu svoje hriechy, že aj tak viem, že ich pozná, že...
V tom zazvonil telefón: „Čau sestrička, idem okolo, ako žiješ? Môžem sa staviť?“
Mohol. U neho totiž neexistoval reálny čas, občas sme sa videli aj večer, keď sa vracal z ciest.... Prišiel, pretože chcel, nie preto že musel... a v tom bol veľký... mal ľudí rád... a volal sa Šaňo.
Rozhodla som sa, že slzy musia ísť preč. Vstala som a vymietla som chladničku. Bolo mi jasné, že bude hladný... Bol.
Sedeli sme a rozprávali.... Keď sa zrazu spýtal: „Čo sa s tebou deje? Ty nie si vo svojej koži.“... Dialo sa... dostal môj denník... moje rozhovory s Bohom... a pochopil... čítal... Ostal dosť dlho na to, aby moja duša nabrala aspoň trocha dychu. Bez kolied, bez Vianočného klišé, či nádeje na ľudí, ktorí budú hrať hru s názvom handra, voda verzus vedro. Rozumel. Prežíval niečo podobné...
Obaja sme si pripomínali, že to najdôležitejšie je príbeh mojej duše s Bohom, nie to kto je okolo nás... Hovorila som mu o Eliášovi... a on vzal Bibliu... Čítali sme... Boh nevzal Eliáša do neba, pripravil mu pokrm, posilnil ho a povedal mu, aby šiel ďalej, že jeho cesta ešte neskončila....
To bolo ono, čo sa stalo v ten predvianočný večer. Boh mi vzal hriechy, dal mi na chvíľu spoločenstvo s človekom, ktorý nesúdi, a povedal: „Choď ďalej...“
Keď som ho vyprevádzala, napadlo mi, že si urobíme selfíčko... „Neblbni. Nieže ho niekde nájdem na facebooku,“ smial sa. Musela som sľúbiť, že je to len pre súkromnú pobožnosť a že ostane len v mojom mobile. Slovné spojenie „fotka pre súkromnú pobožnosť“ ho pobavilo. Rozumel a povedal, že si to zapamätá.
Vianoce prešli... jasličková sa vydarila... decká mali radosť... a napriek tomu, že moja duša bola stále unavená a v tme, vedela som, že „fotka pre súkromnú pobožnosť,“ mi pripomína podobný príbeh. Príbeh, v ktorom konať dobro – je výzva do posledného dychu...
V Šaňovom príbehu sa to naplnilo do bodky. Boh si ho zavolal. Pre nás nečakane. Ale myslím, že on to tušil a pripravil sa... Aj keď tomu stále neverím a čakám, že zazvoní a spýta sa, či sa môže staviť.... Ľudsky chýba.
No to, čo je pre nás dobré je, aby som sa naučila mu dopriať nebo... A tak sa o to snažím, aj keď sa mi to veľmi nedarí...
A viete čo, myslím, že je čas, zrušiť „fotku pre súkromnú pobožnosť.“ a zverejniť ju... Už len preto, že tomuto „bračekovi“ sa podarilo konať dobro až do posledného dychu na tejto zemi. Bol to on, čo bojoval o ľudské duše... a rozdával Boha tak ako vládal... a z jeho tváre a života sálal úsmev....
Ak ste ho aj nepoznali, nevadí... Môžete mu povedať, aby za Vás orodoval.
