O čo vlastne ide
Je to také nebesky bláznivé... a zároveň pozemsky ustarané. Jednoducho život.
Bolo to pred..... (nechce sa mi počítať), keď sa k nám dostala prosba: „Modlite sa Ondrej má rakovinu.“ Zo začiatku som neverila vlastným ušiam. A gól bol o to väčší, že sa táto pliaga neusídlila v brušnej dutine, ani v nohe, ani v ruke, ale priamo na hlasivkách. Ondrík bol totiž organista.
Chalan plný života, učiteľ na strednej škole, kámoš všetkých, stihol si spraviť aj pozemský titul PaedDr., a vôbec netušil, že ho čaká aj ten nebeský... a to už o pár mesiacov po stanovení diagnózy.
Ondrej tu bol iba na chvíľku, ale bol pre všetkých.... Aj (hudobne) hluchých učil spievať.. a ani neviem ako, ale darilo sa mu to... Ondrejov zbor tvorili veľkí i malí... Zviazaní kamarátstvami i ťahaním z problémov. Spievalo sa zásadne po Slovensky (len keď bolo treba zahrať pred cirkevnou vrchnosťou na teologickú strunu prišla na rad latinčina). Ondrej, rovnako ako my, vedel, že vo viere treba rásť, že jej najskôr treba rozumieť v rodnej reči... a až potom, sa hrať na odborníkov v latinčine....
Všetci, čo sme okolo teba Ondrík stáli, sme boli presvedčení, že to ustojíš. Že Boh predsa nemôže chcieť, aby niekto ako ty – milovník hudby, organu, dirigentskej paličky, či hlasov, prišiel o hlasivky.... Presviedčali sme samých seba, že je to skúška, že to dáme. Že nebo to poslalo, aby nám ukázalo zázrak....
No postupne sme strácali nádej... Po každej tvojej malej výhre, nasledovala prehra. Len tvoje priateľstvo a záujem o tom, ako kto z nás žije ostával... Bol si kámoš, aj keď sme prichádzali za tebou so strachom – spýtať sa ako sa máš. Videli sme, že nie si okej.... Strácal si hlas a ostávali ti iba smejúce sa oči. Ešte ruky a nohy, čo z posledných síl vychádzali na chórus, aby si zahral dve pesničky... potom len jednu... a potom????
Prišiel deň, keď tvoj a náš Pán vystupoval do neba – vystúpil si s Ním za hlaholu poľnice...
Nastalo ticho... Kroky smerujúce k tvojmu hrobu... Pokojné nazeranie do večnosti...
Tvoje slová, zrazu dostávali inú hĺbku. Nebeskú... (alebo to bola výška?)
Niekoľko dní pred tvojim odchodom do večnosti si napísal, že konečne vieš, čo to znamená milovať Boha. Že to nie je o speve ani o úsmevoch...ani o dirigentskej paličke. Že to nie je o hĺbke, ani výške hlasu. Že je to o Ňom. O vzťahu s Najvyšším. O tom, že sa obaja bez slov (možno už v nazeraní) pozeráte na seba a viete o sebe všetko. Neutekal si... bol si synom, bol si učiteľom, bol si kámošom. Bol si verný svojej prvotnej láske k povolaniu života. Neostal si tu... a predsa si celkom neodišiel....
Tvoje nebo je vo mne... je o tvojom priateľstve, ktorého vôňu si pamätám, je o tvojom nadšení, ktoré nám šepkalo, aby sme rozdávali dobro všetkým a boli tu pre všetkých...
Je tu... Ježiš odišiel do neba... a vzal si aj teba.... a ja ťa prosím, aby si urobil všetko preto, aby som sa tam dokotúľala raz aj ja.... Veď to nebeskí kámoši robia, či nie?
