Naverbovaný pobožník
Je deň Dobrého pastiera – a tak sa delím....
Písal môj známy. Dospelák, ktorý si ešte ako dieťa pochoval otca. Pre mamu nebol dosť dobrý, aby mu z láskou a s hrdosťou povedala, že je jej syn. Prešiel si všeličím. A nekráčal vždy po schodoch pochopenia, či prijatia a to ani zo strany cirkvi.
Prvý raz sme sa stretli v čakárni u lekára. Zazeral na môj habit a samozrejme aj na mňa. „Sa vám čudujem, že ste sa dali k takým....pobožníkom.“ Vybafol. Ani neviem prečo, ale s úsmevom som mu povedala: „Aj ja sa čudujem, že si Boh práve k tým pobožníkom vybral mňa.“ Zamrmlal niečo v tom zmysle, že so blbá, hlúpa – a ešte dva levely nižšie a odišiel...
Občas som sa za muža z čakárne modlila. Premýšľala som kde je, čo robí... a prosila som Boha, aby si ho našiel....
Po nejakých tých rokoch a po pohrebe môjho otca, bol čas, aby sme jeho veci zaviezli tam, kde by sa mohli ešte zísť. K ľuďom, ktorí prepadli drogám, alkoholu, ktorí stratili vedomie vlastnej hodnoty... k ľuďom, ktorí hľadali to najcennejšie čo máme – svoju dôstojnosť...
Vstúpili sme do zariadenia. Nasledovalo niečo ako exkurzia. Tu je kuchyňa, tu chováme kravy, tu kozy. Fuk mi jedno malé práve narodené kozliatko do ruky. Tu je práčovňa. Tu je... pohľady sa nám stretli. Muž, ktorý nás sprevádzal sa spýtal: „Poznáte sa?“ Bol to on. Nechápač z ambulancie. Prikývla som. „Tak trocha. Z ambulancie... z čakárne...“ Podali sme si ruky. Jeho boli veľké a ťažké, popraskané od mrazu. „Som si nemyslel, že sa raz aj ja dostanem k pobožníkom,“ zamrmlal na svoju obranu... „Viete na koľko vecí ani ja nepomyslím a stanú sa?“ smiala som sa. Prikývol.
V zariadení, v ktorom sme boli sa však nevedú dlhé dialógy. Aspoň nie s cudzími a ja som cudzia bola. Aj keď ten naverbovaný pobožník mi bol blízky. Neostávalo nič iné, ako pokračovať v exkurzií. „Tu je sklad oblečenia, tu je sklad topánok, tu je...“
A potom prišlo suché: „Ďakujeme, že ste podporili náš projekt. A dovidenia.“ Neviem, čo mi to vtedy napadlo, ale vytiahla som kúsok papiera a napísala naň email, s prosbou, by ho dali naverbovanému pobožníkovi. Protestovali – ani to sa v ich zariadení nenosí. „Tak to urobte vtedy, keď bude odtiaľto odchádzať.“ Buchla som dvermi. Potrebovala som čerstvý vzduch. Potrebovala som slobodu a dýchať s Bohom a pre Boha.... Spracovávať fakty, že ak sa má takto realizovať záchrana človeka, tak nám Bože pomáhaj..... Moje krehké srdce to ťažko spracúvalo, ale rozum vravel, že by to mohla byť jedna z reálnych ciest.
„Prečo si mi to ukázal?“ pýtala som Ježiša, aj keď som odpoveď poznala... Ak ma niečo trápi a bolí, môj Boh vie, že mu budem o tom rozprávať "od nevidím do nevidím.“ A ak títo ľudia potrebujú pozemský príhovor, tak moje srdce bolo pripravené bojovať.
Prešiel rok. Do mojej emailovej schránky sa teleportoval prvý email od naverbovaného pobožníka. Vzdal to. Myslel si, že je dosť silný, aby to zvládol sám. Aj to skúšal bez alkoholu, aj bez drog... aj sa darilo... aj prehral... aj sa vrátil...
Nie sám...Našli ho... a bol to kňaz, ktorý ho znova nakopol a pomohol mu naštartovať....
Za rôznych okolností sa táto situácia zopakovala trikrát – vždy, keď si myslel, že to zvládne sám...
Dnes sa objavila v mojej emailovej schránke táto správa:
Dnes je Váš deň pastieri – ne - pastieri. Vysvätení, vytrvalí i tí, čo sa pasú na svojich pastvinách. A v podstate je to aj náš deň – vašich – ne - vašich ovečiek. Žijúcich či živoriacich z následkov vašich rozhodnutí, či nerozhodnutí. Som drzý, čo?
V istom zmysle áno. Ale nepíšem to s hnevom. Stretol som vás v živote dosť. Je to normálne, že sa rozhodujete, koho budete pásť, a koho nie a kedy... Niekto sa tomu venuje naplno, niekto len na polovičný plyn, a niekto sa rozhodne, že bude pastierom V.I.P.
Aj my ovce, to tak máme. Máme pastierov za ktorými ideme, lebo poznajú naše príbehy a mená. Máme aj tých, za ktorými síce ideme, ale sme radi, ak od nich odchádzame. A sú aj takí, o ktorých vieme, že existujú, ale vyhýbame sa im z diaľky..., pretože nie sme pre nich V.I.P, sme iba číslo v cirkevnej matrike, a ak z nás nemajú osoh, tak pre nás nemajú ani pekné slovo.
Dnes som náhodou šiel popri kostole. Nerobím to zvyčajne, ale zastal som. Z nástenky na mňa čumel nápis: Nedeľa dobrého Pastiera. Z ampliónu ma farár presviedčal, že dnes je deň, kedy treba ďakovať za kňazov.... Stretol so vás veľa. Ale kňazom, ktorého si vážim je iba jeden – volám ho duchovný otec. (meno). Vám ostatným ďakovať nedokážem....
Písal viac,ale to nie je podstatné. Chápem, akú službu spravil preňho kňaz, ktorému dal meno duchovný otec. Patrí medzi tých, ktorý volá svoje ovečky po mene. Pozná ich príbehy a nebojí sa umyť ich ani z výkalov. Neriadi farnosť z budovy, ale budova fary je otvorená pre všetkých z farnosti....
Dnes som nemala v pláne písať tento blog.... ale môj naverbovaný pobožník, mi dal príklad. Považujú ho za odpad spoločnosti. A možno nikomu nenapadne, že má pred menom titul z vysokej školy... stačí im ako vyzerá... Píšem, lebo dnes sa stal pre mňa vzorom... a....
Ďakujem tým, čo poznajú môj príbeh, čo ma nesúdia, čo mi pomáhajú vstávať... tým, ktorým môžem dať meno „duchovný otec.“ ... a tým ostatným?
Vyprosujem, aby boli dobrými pastiermi, ktorí sa neboja zašpiniť pachom všetkých svojich „ovečiek“, aby neboli spokojní so svojou V.I.P službou v chránenej zóne, ale aby sa vrátili naplno k povolaniu, ktoré im daroval Ježiš. K jeho prvotnej láske, ktorou povolal Petra: „On zanechal siete a šiel za NÍM.“
Prosím za dar rozlišovania – totiž nie každá výzva je aj súčasťou kňazskej cesty.
