List pre Šaňa
To že ti budem písať tam hore, mi nenapadlo ani v tom najdivokejšom sne.
Náš nedeľný pokec sme zakončili prísľubom, že sa vidíme. Tešila som sa. Plánoval si ísť na pohreb otca tvojho spolubrata. Cestou späť si sa mal zastaviť. Bolo jedno, o koľkej. Zvykla som si na tvoje návštevy: ranné, denné i nočné. No dobre, tá najnočnejšia bola po 22:00, kedy si už nevládal ísť ďalej a poprosil o nocľah. Stal si sa súčasťou našich dní a súčasťou mojej rodiny. Ty aj tvoja milovaná hrachová kaša. No a čo, že sa už nedala vyškriabať na tanier. Schmatol si hrniec, vzal krajec chleba a tvrdil si, že je to to najlepšie, čo môžeš mať.
Telefonáty typu: „Sestrička, čo robíš? Idem okolo. Máš niečo jesť?“, boli bežné. Nepozeral si na poriadok, chcel si sa stretnúť s nami. Spýtať sa, ako sa máme. A ak sme poprosili o spoveď, žiaril si šťastím, lebo si vedel, že to nie ty, ale Boh prišiel so svojím požehnaním do domu na obyčajnú ulicu, v obyčajnej dedine. (a vraj, keby žil Ježiš dnes, má rovnaké roztrhané sandále – tie čierne, ako ty.)
Niekedy som mala „pocit“, že tvoja farnosť, bola univerzálna. Všade si si našiel priateľov a všade si bol doma. Obdivovala som tvoju vnímavosť. Len čo si zbadal, že niekto prežíva náročnejšie obdobie, bol si tam. A mal si čas aj v noci.... Nevravel si toho veľa, len si tam bol... súcitil a hľadal cesty. Načúval...
Nemal si rád pravidlá, ktoré zväzujú ľudí. Byrokraciu. Miloval si ľudskosť. Patril si všetkým a nikomu. Myslím, že si sa to naučil od svojej mamy. Vy dvaja ste vždy boli tím. Ona sa modlila za teba, a ty si pomáhal, kde si mohol. Ani nevieš, aké nervy mala, keď si sa rozhodol ísť na Ukrajinu. (No dobre, pripúšťam, teraz v nebi to už vieš.)
Keď si sa z času na čas vracal po veci na Slovensko, vždy si sa zastavil v Michalovciach. Svätá omša, ktorú si mal v kláštornej kaplnke, bola pre mňa darom – a aj pokec v spovedi nebol nič obyčajné.... skôr vzácne. Žiarila z neho pokoj, pohoda... Niečo ako: „No čo Bože, sme tvoji hriešnici. A najdôležitejšie slovo z predchádzajúcej vety bolo: TVOJI.“
Túžba odísť na Ukrajinu bola výkrikom srdca, ktoré túžilo po Ježišovi v ľuďoch, čo ťa nepoznali. Vedel si, že najskôr im máš pomôcť materiálne, aby zatúžili po Bohu Žil si s nimi, strádal, hladoval, a keď bolo treba, nemal si strach povedať: „Prepáčte, ale ja nemám peniaze.“ Slúžil si a cítil, že ťa opúšťajú sily.
A vedel si aj to, že prichádza čas, aby si misiu zabalil a vrátil sa. Bol si unavený a chcel si byť pri svojich blízkych. Pri tých, ktorí ti v čase časnosti boli zverení... a nezabúdal si na nikoho.
Vieš o tom, že si bol prvým, kto mi ukázal, kto je v skutočnosti Ježiš. Naučil si ma nepohŕdať odpustením a dovoliť si byť aj nedokonalá (to jedináčik ako ja, dovtedy nepripúšťal). Smial si sa, keď som sa pýtala, čo je to ľutovať hriechy, keďže som (ako som si to myslela) žiadne dovtedy nemala. Stačilo jedno slovo: Prepáč (povedané z lásky).
Obstál si ako hrdina a kamarát puberťáčky, ktorá stále niečo riešila a chcela byť taká dobrá ako ty. Ešte teraz mám pred očami potok v Jánošíkových dierach, kam sme len tak rozhorúčení skočili. Tábory na chate nad Varínom – ktorú si ospevoval a ja som až neskôr pochopila, že keď vtáčika lapajú, pekne mu spievajú. Na zimnú lyžovačku a na tvoju omšu v lyžiarkach, čo si si vymenil s kostolníkom a ten si skoro pri vyberaní do zvončeka rozbil nos... Na nekonečné ružence, lebo sme zabudli počítať do desať.... Na rozhovory o mne, ktoré som po prvý raz začala vnímať ako dar....
Posledný rok sme sa stretávali častejšie. Obaja doráňaní... nie navonok, ale vo vnútri. Bojujúci a opakujúci si, že Ježiš je na prvom mieste. Už aj ja som sa naučila trocha načúvať a chápala som o čom hovoríš.... vnímala som tvoju túžbu a istotu, že žiaden vzťah nie je tak dôležitý ako ten s Ježišom. Priviedla ťa k tomu skúsenosť s ľuďmi, od ktorých si čakal pochopenie a ono? NEPRIŠLO.
Nevadí. Šiel si ďalej a hoci som nepatrila medzi tvojich farníkov, predsa som bola pre teba výnimočná. (Ja viem, pre boli pre teba takí všetci, ktorých si kedykoľvek stretol.) Rozumel si mojej duši. Nekričal si. Pokojne a s pokorou si vnímal moju cestu, hoci som jej nerozumela. Nepotreboval si mi dať druhú šancu, hoci si to nemal so mnou jednoduché.... Bol si tu. A mal si tu byť ešte aj v pondelok.....
Boh však rozhodol inak.... Teraz, keď ti píšem tento list, si už tam hore...
Naozaj sa mi ani nesnívalo, že tam pôjdeš tak rýchlo.... Stratila som znova všetko.... Som dieťa bez duchovného otca, dieťa, ktoré stratilo človeka, čo rozumel a nesúdil... Som tu a ty?
Viem si to predstaviť: mamina, tatko, Mirko a všetci ostatní... Prosím pozdrav toho môjho. Tvoja vôňa vo mne ostane. Tvoje slová si budem opakovať. Aj v aute budem spievať, ako si to chcel, ale zapchaj si uši, lebo to iste bude falošne.... Sľubujem, že sa budem učiť tešiť sa s tebou, že si v nebi, kým ja tu ešte budem fňukať na zemi.... snáď to zvládnem a moje tešenie bude raz úprimné.... VEĎ SA RAZ UVIDÍME NAVŽDY, ČI?
Šani, ďakujem... za tvoju lásku, pokoru, výnimočnosť... za to, že si mal odvahu povedať „prepáč,“ keď si niečo prestrelil (naučil si ma to a je to skvelá vec), ďakujem aj za psíkov i za to, že si mi ich nosil zo svojich končín, keď nejaký odišiel za dúhový most.... (Pozdrav prosím Dastinku číslo 1.)
Ťukám si do počítač a viem že nič neviem. Neviem, čo budem bez teba robiť.... No tuším, že ty to vieš... prosím daj mi to poznať, ty – v mojom srdci žijúci – brat Šaňo.
