Kňaz vytrim....
Spomínam si na Ďuriho z Michaloviec. Objavil sa v kláštore v čase, keď som sa tam objavila aj ja. Deduško na bielom aute, s ktorým sme chodili na zmrzlinu – a keď bolo treba, roztláčali sme aj jeho limuzínu.
Deň čo deň sme sa stretávali na Eucharistii až do dňa, keď ako sám povedal: „Dotkal môj tkáčsky stav.“ A potom odišiel do neba.
Bola som práve na dovolenke a keď mi telefonovali, že je „zle“ a museli ho hospitalizovať, bola som práve v „mojom“ ilavskom kostole. A práve so zariadením a dejinami, ktoré sa diali za jeho múrmi bolo úzko spätá aj jeho životná cesta.
V base (pardón – po slovensky vo väznici) si užil svoje. Aj ho tam mlátili, aj nútili, aby čo to prezradil, povedal – koho pokrstil a komu iné sviatosti vyslúžil. Aj novú a lepšiu faru mu sľubovali. Aj svoju krv utieral do bieleho uteráka, ktorý už nikdy celkom nevybelel.... No on sa rozhodol pre mlčanie a vernosť....
Bola to Ilava, čo nás spájala. A keď potreboval „spomínať“ snažila som sa pozorne načúvať... Po tvári mu vždy tiekli slzy. Triasol sa.... a hovoril, že práve tam na tom mieste sa naučil modlitbu dvoch slov: „Ďuri, vytrim.“ Hovoril, že Boh mu vzal všetku útechu, a nechal mu iba istotu, že je s Ním, aj keď sa nedokáže zdvihnúť zo zeme a utrieť si zakrvavenú tvár... A že modlitba „Ďuri vytrim,“ má svoju moc... a ja som tomu uverila....
Vždy na Jána Vianeya si spomeniem na tento náš rozhovor. A priznávam, že keď idem do kostola a vidím jeho veže, zamierim myšlienkami do neba a podám hlásenie: „Ďuri, ešte furt še trimem, ale trim me u tom nebi i ty, bo neznam, ja to dopadne.“ (netuším či je to správne po zemplínsky, no ale dúfam, milí bratia a segry z východu, že sa snaha cení.)
Bol to starček. Poznal svoje „kvalitky“ i „nekvalitky.“ Svoj život vešal na nebo. „Ta sluchaj, kto mi pomôže, keď ne On.“ Kázal o láske. O tom, že na prvom mieste je Boh – ostatné vzťahy sú požehnané len vtedy, ak tým druhým v pravde a láske pomáhame plniť ich prvotné povolanie....
A v konečnom dôsledku bol tak autentický, že ho vyhľadávali miništranti, deti, dospelí... a trávili s ním čas... Nekecal o Bohu – on s Ním žil.
Asi stárnem... ale v nebi mám už veľa kámošov kňazov, okrem Ďuriho... A tento rok si to tam už stihli namieriť dvaja... a snažím sa veriť, že urobia všetko preto, aby som „vytrimala“.
Verím, že vytrimete aj vy, keď už dnes je Jána Vianeyho – patróna kňazov – a zabojujete o jedno – o vzťah s Bohom. Vzťah, v ktorom budete vidieť všetky ostatné vzťahy.
O to prosím Boha a modlím sa... Všetko naj... Nech to raz spolu v nebi roztočíme...
A teraz povedzte svoje meno..... a dodajte: „Vytrim.“
K tomu nech nám Boh pomáha. Amen.
