Bude to bez kukátka
Dnes sme v šk
ole riešili „vážne veci“. S prvákmi... Diery po klincoch na Ježišovom kríži... Zhodli sme sa, na tom že museli byť veľké.... niečo ako kukátka na bytových dverách.0
A tie sú v ich životoch veľmi dôležité: Pozerajú sa cez ne, aby sa uistili, že na druhej strane nie je zlodej alebo niekto, kto by ich chcel ukradnúť alebo vykradnúť...
A keďže podaktorí ešte na „kukátko“ nedorástli, potichu si z kuchyne prinesú stoličku. No a čo. Nesmejme sa im. Hlavne, že vedia problém vyriešiť...
Popoludní som si aj ja pripadala na chvíľu ako prváčka. Presvedčila som samú seba, že potrebujem „kukátko. Túžila som mať istotu, že človek predo mnou nie je ani mýtnik, ani pijan, ani zlodej, ani farizej, ani saducej, ani trhan, ani... (toľko výrazov mi napadá – ale to len preto že trénujeme s deckami na biblickú)... a že ma neoklame, neprevedie ako sa vraví – „v papučiach cez vodu v kaluži.“
Chcela som mať istotu – aj keď viem, že tá v tomto svete asi nejestvuje – teda aspoň v oblasti ľudí a vzťahov.
V konečnom dôsledku, keď tak nad tým premýšľam, tak by mi v tejto situácii
nepomohla mi ani stolička... aby som dosiahla na „virtuálne kukátko.“
Občas totiž ľudia nestoja za dverami, ale rovno predo mnou. A tak na môj údiv nastalo stretnutie prepletené tichom. Aspoň tým vonkajším. Niekde v hĺbke srdca však pokojne zneli slová: „Mlč. Ja ťa povediem. Ja ťa prevediem. V mojej vôli je tvoj pokoj.“
Zmĺkla som... Urobila, to čo treba a zatvorila za sebou dvere. Bez túžby použiť akékoľvek virtuálne „kukátko,“ bez chuti prever
iť si, kto predo mnou stojí....
“V tvojej vôli je môj pokoj, Pane.“ Opakovala som si. „Veď ty vieš... ty poznáš plnosť času.... a ja nechcem robiť nič, čo nechceš odo mňa Ty.... Viem že ma prevedieš cez každú tmu... veď si Boh a ja ti verím...“
Prišla som domov. Na stole bol položený Jeho obraz. „Bez kukátka.“ Jeho ruky ešte stále držali klince. S bázňou a s pokojom som vzala štetec. Obraz z plátna sa mi vplietal do duše. Drevo, bolesť, sklamanie, diery po klincoch – to všetko musí byť odtlačené v mojej duši... aby raz mohlo prísť veľkonočné ráno...
A hoci som maľovala Krista pribitého na kríži, ktorý neurobil nič zlé a predsa naňho pľuli, ohovárali ho, vláčili ho pred vladárov a pred súd.... (a to dokonca tí, čo si hovorili že slúžia Všemohúcemu a sú majstrami v modlitbe) mala som v srdci pokoj... Veď aj bolesťou si musíme prejsť, aby sme sa naučili milovať... A beda by nám bolo, keby sme trpeli preto, že sme urobili niečo zlé a boli by sme ponorení do hriechu....
... Budú vás vláčiť pred súdy, pred vladárov... všetko zlé budú na vás hovoriť... budú vás nenávidieť pre moje meno (pre meno LÁSKA a pomoc iným) ... ale ak vytrváte – zachránite si ŽIVOT – večnosť.... (Toľko Kniha života – alias Biblia)
Je domaľované... V Ježišovej vôli je môj pokoj.... v utrpení, ktoré sa valí ako voda.... sa ozýva šepot Božích slov.... A ja viem, že mám mlčať a niesť s Ním kríž. A pritom tichu čakať na plnosť času. Vtedy, prehovorím... keď budú na moje slová pripravené aj uši ľudských tvorov.
Už nebudem potrebovať „kukátko“ „ani stoličku“, aby som naň dosiahla, a nebude mi záležať na tom, kto je za „dverami“ - budem hovoriť vhod i nevhod. Lebo pravda vyjde na povrch, aj keď je čas, keď zlo hučí na plné ústa.
Kto má uši na počúvanie ... nech pochopí... čo to znamená....
