Boh po záruke
Prázdniny sú pre mňa časom, keď sa snažím spraviť všetko, čo som si predsavzala a samozrejme som to nestihla.
Pre mňa osobne je to čas s Bohom. Bez slúchadiel – s túžbou naučiť sa načúvať a rozumieť Jeho hlasu.
A On – na moje prekvapenie hovorí. Niekedy potichu. Občas v tme. Občas cez emócie, občas cez sklamanie od ľudí alebo aj cez nerozbalené darčeky...
Tento rok ich dostávam viac. Tých škatuľových, i tých, čo sa nedajú preložiť do reči zeme. Z niektorých sa teším, iné by som najradšej vyhodila von oknom, alebo zašupla pod posteľ, len aby som ich nevidela (to sú najmä tie pre dušu) a sú aj také, ktoré otvorím a zistím, že sú po záruke.
A tak to bolo aj v nedeľu. Dopoludnie som strávila v chráme... Kázeň si môžete prečítať na nete.( https://vendelinjavorka.sk/katecheza/6-pohlad-misionara ) Nadpis. Niekoľko slov. Nadpis. Niekoľko slov... A potom slávna pieseň: Kde je láska opravdivá, tam Boh prebýva. A tak som sa pýtala čo je opravdivá láska: Spievanie? Recitovanie? Písanie sťažností? Lynčovanie ľudí? Vagóny modlitieb a predstáv o Bohu?
Ak si myslíte, že som dostala odpoveď tak sa mýlite. Nie. Boh mlčal. Nič nevysvetlil, len mi pripomenul, že ON je Pán môjho života a nedovolí, aby sa stalo niečo také, čo by zabilo moju dušu. S ostatným, sa musím popasovať sama. A tak sa snažím všetko riešiť s Ním, teda neriešiť, iba Mu vravím: „Ty vidíš aj za zákrutu. Ty si si ma zavesil na krk. Ty sa o mňa postaraj...“
Vnímam to, ako najlepšie riešenie – pretože svojim hnevom, či rozhorčením – netvorím nič pekné ani správne. Prosím o dar pokory a o to, aby som si pamätala, čo často hovorím aj ostatným: „Pamätajte, Boh, má kartu naviac.“
V podstate toto bolo rozpoloženie mojej duše, keď som sa vracala z chrámu. A potom to prišlo. Pohľad mi padol na neotvorený „darček.“ Veľká bublinková obálka. Otvorila som ju. Bolo v nej niekoľko milých slov a posledná veta: „Jediné, čo má v tvojom živote zmysel je, aby si poznala a milovala Kristovu tvár.“ Múdre? Však? Navonok sa to deje. No človek je tvor hľadajúci a neustále spoznáva nebo.... a tak aj detiskám v škole hovorím: „Aj ja sa s vami učím modliť, aj ja s vami poznávam Ježiša... a ja som len učeník... len misionár... len ten, kto si nechal ukradnúť svoje srdce Nekonečnou Láskou, menom Ježiš...“
Ale vráťme sa k darčeku. Bol tam obraz Ježišovej tváre, návod ako ho vymaľovať a pod ním veta: „Záruka výrobku do 6/2006.“ Maľujem už dosť dlho, ale ešte sa mi nestalo, že by nejaký obraz mal záruku.
Aj ma to na chvíľu pobavilo.
Hovorím si: „Nuž Ježiš, si po záruke, aj svet si myslí, že mu nemáš čo povedať, tak čo už s tebou? Vieš čo, hovor radšej ku mne. Budem sa ťa snažiť počúvať.“
Pustila som sa do maľovania. Rozprávala som Mu o všetkom... až kým... som zrazu neotvorila farbu, ktorá bola tvrdá ako remeň. „Pane, ale počúvaj, ako budeš vyzerať, keď nemám túto farbu? Aký bude tvoj obraz? ... Bude ti niečo chýbať... To už nebude ono...“ Chvíľu som aj váhala, či pokračovať alebo nie. Veď čo ak sa nebude dať použiť ďalšia farba a ďalšia farba...?
No potom som si povedala: „Ako chceš. Keby ti na tom tak záležalo, tak tento darček objavím v máji a tvoj obraz by bol taký, aký ho naplánoval autor. Daj mi vedieť, ako ho mám skombinovať, lebo moje estetické cítenie je v tomto období na bode mrazu... Vieš, že bez teba to nedám. Amen.“
A tak som farbu vynechala. A kým som došla k poslednej, vynechala som ešte dve....
„Ty ale vyzeráš, taký nedomaľovaný... Čo včuľ?“, prihovárala som sa Mu. A vtedy mi napadlo miešať farbičky, ktoré mi ostali. Takže farba číslo 5 je spojená so 6 a vytvorila farbu číslo 7 a tak ďalej. Pokračovala som v modlitbe: „Ježiš, neboj, ja si ťa nedám. Aj keď budeš ako indián, aj tak budeš môj. Moje srdce je tvoje a ja verím, že aj ty ma raz ukryješ v tom svojom.“ Spomenula som si aj na to, ako povedal svätej Faustíne: „Namaľuj môj obraz vo svojom srdci,“ a ticho som jej chvíľu závidela. No nemala som čo.
Obraz na mojom stole dostával čoraz výraznejšiu podobu. Bol v ňom život, odvaha, súcit, hĺbka i diaľka... Aj napriek chýbajúcim farbám.... Pre mňa osobne to bol – zázrak.
Keď som nad tým premýšľala hojdajúc sa v kresle a pozerala na hviezdy napadlo mi, že aj my sme také „farby“ žiariace v Ježišovej tvári. Niektoré riedke, iné husté, iné zaschnuté a iné také akurát.
Akou farbou som ja? Akou farbou si ty? Maľujeme svoj život tak, aby bolo z neho vidieť Ježiša? Či ešte stále sme odborníkmi na všetky vedy okolo seba, len nie na svoje srdce? Ešte stále chceme žiť život, aký sa nám páči a nie taký, aby sme naplnili prvotný plán lásky, ktorý mal s Nami...
Čím viac sa blíži môj odchod do večnosti, tým viac vidím, ako moja duša žízni po poznaní Ježišovej tváre a po dare súcitu... Ako si na tom ty?
PS: Aj obraz po záruke môže mať svoje čaro, ak načúvaš Ježišovi. Nie je príjemné miešať farby, ale je to potrebné, lebo to vraví ON.
