Aj vy ste sa dnes pohoršili
Na sociálnych sieťach sa objavila fotografia, na ktorej naši štátnici kľačia a – ako sa zdá – sú ponorení do modlitby.
Koniec koncov, kedy by bola vhodnejšia chvíľa než na sviatok svätých vierozvestcov Cyrila a Metoda?
Keby som nepoznala príbehy týchto politicky „zdatných“ ľudí, nevnímala ich rozhodnutia a nemala napočúvaný ich slovník, možno by som si povedala:
„Ó, zbožní to politici, veru zbožní. Budujú Slovensko hodné úcty, spravodlivosti a lásky ku všetkým.“
A teraz troška sarkasticky.
Škoda, že len jeden deň v roku.
Ale nie! Nestrácam nádej. Ešte bude 15. september a priamy prenos zo Šaštína. No a možno sa objavia niekde aj na Vianoce.
Nuž, pretvárka musí byť...
A tá dnešná nám bola akosi väčším tŕňom v oku.
Lenže...
Lenže toto isté sa deje aj v našich kostoloch.
Aj tu sú medzi nami ľudia, ktorí ústami spievajú Bohu na chválu, modlia sa, vystupujú ako horliví katolíci – a na druhej strane dokážu lynčovať iných.
Žijú podľa hesla: JA – ALEBO ON. Pre oboch tu nie je miesto.
Prikrášľujú si vlastnú pravdu. Vytvárajú príbehy. Rozdeľujú úlohy na vinníkov a obete. A v iných dokážu vyvolať postoj záchrancu.
A ak je oklamaný ten, kto má moc, neraz sa do tejto úlohy vrhne bez hlbšieho premýšľania.
Stane sa to tak rafinovane, že si ani neuvedomí, že sa má venovať všetkým. Že z kráľovstva lásky sa nemal stratiť nik.
A predsa...
Nenápadne začne vytvárať priestor, v ktorom sa z jeho blízkosti vytrácajú práve tí, ku ktorým bol poslaný.
Vlastne to nie je nič nové
Dialo sa to už v rozprávkach.
Aj tam kráľ často chráni nepoctivých radcov, ktorí mu celé roky tlačia kaleráby do hlavy a vysvetľujú, prečo v kráľovskej pokladnici nie je dosť peňazí.
A dôvody?
Tie sú predsa jednoznačné. Vinní sú tí druhí. Tí, ktorí sa nechcú poddať. Tí, ktorí nechcú byť poddanými. Tí, ktorí sa pýtajú. Tí, ktorí premýšľajú. Tí, ktorí ešte stále rozlišujú medzi poslušnosťou a slepotou.
Až kým do rozprávky nevstúpi niekto ďalší. Možno nie priamo. Možno potichu. Možno pomaly.
A pravda sa začne odhaľovať.
V mene ticha – veď Ježiš hovorí: „Blahoslavení tichí...“
V mene vytrvalosti – veď evanjelium pripravuje človeka aj na chvíle, keď budú o ňom krivo hovoriť, prenasledovať ho a vylučovať zo spoločenstva.
V mene lásky – pretože IBA láska vytrvá.
Rozprávky mávajú dobrý koniec. Realita však často končí zraneniami. A niekedy aj duchovnou smrťou.
Rok 863
Niečo podobné sa odohrávalo kedysi dávno aj na Veľkej Morave.Viera, moc, politika, jazyk, vzdelanie, vplyv – to všetko bolo prepletené oveľa viac, než si dnes pri romantických obrázkoch dvoch svätcov radi pripúšťame.
A potom prišlo rozhodnutie kniežaťa Rastislava. Chcel niečo iné.
Túžil po tom, aby jeho ľud duchovne nezomrel. Aby viera nebola iba cudzím slovom, cudzím jazykom a cudzou mocou. Aby ľudia mohli počuť Božie slovo spôsobom, ktorému porozumejú.
Obrátil sa preto na byzantského cisára Michala III. A tým sa začal príbeh, ktorý dnes oslavujeme. Prišli Konštantín – neskôr Cyril – a Metod. Ľudia vzdelaní. Premýšľajúci. Odvážni. Ľudia, ktorí pochopili niečo geniálne: Ak chceš človeku hovoriť o Bohu, hovor tak, aby ti rozumel.
Vytvorili písmo. Prekladali posvätné a liturgické texty. Vzdelávali. Formovali žiakov. Budovali niečo, čo malo presiahnuť ich vlastný život. Túžili po tom, aby ľudia neboli iba poslušní. Aby rozumeli. A práve to býva pre moc niekedy nebezpečné.
A vôbec to nemali ľahké
Stretli sa s odporom. Boli spochybňovaní. Ich dielo bolo napádané.
Museli obhajovať používanie slovanského jazyka v liturgii aj svoje misijné pôsobenie. Ich cesta viedla až do Ríma. Metod neskôr čelil ďalším konfliktom, obvineniam, väzneniu a zápasu o pokračovanie diela.
A predsa to, pokračovali v tom, čo my dnes označujeme ako geniálne.
Nevzdali sa. Žili naplno. Nestrácali všetku svoju silu pohoršovaním sa nad zlyhaniami iných.
Vedeli, že sú aj kňazi a veriaci, ktorí majú „svoju vieru“ a prezliekajú si ju podľa potreby ako kostolné šaty.
Šli ďalej. Svojou cestou. Dôverujúc, že Boh ich obráni.
Vedeli, že je čas hovoriť. A čas mlčať. Čas bojovať za pravdu. A čas neoplácať úder úderom.
A napokon aj čas položiť život za to, čomu človek verí.
Prešlo zopár stoviek rokov
Píše sa rok 2026.
A my ich s veľkou vervou oslavujeme. Do mikrofónov hovoríme, akí sme im „vďační“.
Kľačíme. Modlíme sa. Fotíme sa. Zdieľame. A sme hrdí na dvoch pánov stojacich vedľa seba s krížom a knihou.
No nezabúdajme, že ich cesta nebola triumfálnou prechádzkou medzi ľuďmi, ktorí im tlieskali.
Ich dielo bolo spochybňované práve v prostredí viery a náboženstva. Metodovi žiaci boli po jeho smrti prenasledovaní a vyhnaní z Veľkej Moravy.
A tak mi napadá... Možno máme občas poriadny guláš v pojmoch ako: náboženstvo, viera, Boh.
Veľmi sa mi páči veta z piesne: „Každý svojho Boha chváli.“ A tak sa pýtam: Aký je ten tvoj? A aký je ten môj?
Cyril a Metod v tom mali jasno
Boh je ten, ktorý sa nám predstavuje vo svojom Slove. Jeho pravdu nemožno vlastniť ako súkromný majetok. Nemožno ju zamknúť. Nemožno ju rozdávať iba vyvoleným.
Treba ju hlásať všetkým. Bez rozdielu. A treba ľudí učiť, ako v nej žiť.
Tí dvaja – a spolu s nimi aj ich spoločníci a žiaci – sa nevzdali.
Preto môžem čítať. Písať. Premýšľať. Rozprávať vo svojom jazyku.
A som za to vďačná. Nie dokonalá. Ale vďačná. Fascinovaná ich láskou a odvahou plniť prvotné poslanie až do konca.
Cyril a Metod, ďakujem
Ďakujem, že ste vytrvali.
Že ste v tichu preskakovali polená, ktoré vám iní hádzali pod nohy.
Že ste Ježišovo Slovo nehlásali iba tým, ktorých ste si sami vyvolili – hoci ste mohli.
Ale všetkým, ktorí naň čakali. A robili ste to postupne. Trpezlivo. Tak, aby vám ľudia rozumeli.
Dnes večer sa tu len tak modlím...
Za seba.
Aby som sa vo svojej bezMOCnosti a v ľudskom sklamaní neutiekala k posudzovaniu iných.
Aby som svoju bezMOCnosť dokázala odovzdať Bohu. A možno v nej znovu našla MOC.
Nie moc nad inými. Ale moc zostať verná. Moc nezatrpknúť. Moc neodplácať. Moc hovoriť pravdu bez nenávisti. Moc mlčať vtedy, keď moje slová pramenia iba zo zranenia.
Aby som v pokore prijala moc premeniť bezMOCnosť na Cnosť ticha a pokory.
Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko. Všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte nemám slovo na jazyku, ty už vieš, čo chcem povedať. Rozumieš mi viac ako tento svet.
Nedovoľ, aby som sa nechala popliesť ľuďmi. Ty sám veď moju dušu po ceste do neba.
Modlím sa aj za tých, ktorých správanie a skutky sa bolestne dotýkajú môjho vnútra.
Prosím, aby sa ich Ježiš dotkol. Aby im dal spoznať samého Seba takého, aký v skutočnosti je. Aby očistil ich životy. Aby ich navrátil k prvotnej láske. K prvotnému poslaniu, ktoré kedysi požehnal. Veď On vie...
P. S.: Aj vy ste sa dnes pohoršili?
Každý z nás má poslanie, ktoré vyplýva v krstu. Majú ho aj politici. Ale máš ho aj ty. Aj ja.
A tak sa pýtam: Žijeme ho ešte v prvotnej láske?
Raz sa nebudeme zodpovedať za susedove skutky. Ani za jeho slová. Ani za jeho fotografie.
Ani za jeho pretvárku. Dôležité budú tie naše.
A tak tam, kde prichádza pohoršenie, skúsme ho vymeniť za rozhovor s Bohom.
Pretože iba On môže priniesť do tmy nové svetlo. Iba On môže dať silu tam, kde zostala bezMOCnosť. A možno nás dá silu k niečomu nadľudskému: neoplácať zlo zlom,
no zároveň nezradiť pravdu. Stíchnuť, keď treba stíchnuť. Prehovoriť, keď treba prehovoriť. Skryť sa pod Božiu ochranu – ale neschovávať sa pred vlastným poslaním.
A slúžiť. Zo všetkých síl. Všetkým, ku ktorým sme poslaní.
Nielen tým, ktorých sme si vybrali.
Som si istá, že to funguje.
